– reprodukujú vlastnosti, vzťahy, zákonitosti analogického objektu systému, ktorý je jeho prototypom, originálom a na lepšie poznanie ktorého sa konštruujú. Komunikačný model vyžaduje určitú analógiu medzi procesmi uskutočňujúcimi sa v origináli a v modeli, najmä štruktúrnu a funkčnú analógiu a analógiu správania. Model tak uľahčuje rozbor a odkrývanie procesov v skúmanom systéme.
Komunikačné modely prvýkrát súhrnne opísali v roku 1981 Denis McQuail a Sven Windahl (Communication Models). Primárne sa rozlišujú komunikačné modely na komunikačné modely interpersonálne a masovokomunikačné. Sekundárne sa delia na lineárne, kruhové a transakčné.
Lineárne komunikačné modely patria medzi najstaršie. Ich zástancovia vidia interpersonálnu komunikáciu ako jednostranný proces, jednosmernú dráhu od vysielateľa k prijímateľovi. Ide o klasický model „stimul – reakcia“. Sem patria modely Harolda Lasswella (1948), Clauda Shannona a Warrena Weavera (1949) a iných. Lasswellov komunikačný model: 1. niekto; 2. hovorí niečo; 3. niekomu; 4. nejakým kanálom; 5. s nejakým účinkom. Shannonov a Weavrov komunikačný model: 1. informačný zdroj; 2. vysielač; 3. kanál (je zároveň aj zdrojom šumu); 4. prijímač; 5. cieľ.
V kruhových modeloch sa vysielateľ i prijímateľ posudzujú ako komunikačná jednotka, ktorá vysiela, prijíma a interpretuje striedavo navzájom. Do tejto skupiny patria modely Charlesa Egertona Osgooda a Wilbura Schramma (1954) a Georgea Gerbnera (1956). Komunikačné modely Osgooda a Schramma: komunikátor aj adresát sú chápaní ako ekvivalentní partneri, ktorí sa venujú rovnakým činnostiam, teda kódovaniu, dekódovaniu a interpretácii. Tento model je prijateľný skôr pre interpersonálnu než pre masovú komunikáciu. Na tento komunikačný model nadviazal Frank E. X. Dance (1967) špirálovým komunikačným modelom. Gerbnerov komunikačný model: komunikačnú situáciu úplne popíšeme, ak určíme: 1. kto; 2. vníma určitú udalosť; 3. a reaguje; 4. v istej situácii; 5. s pomocou istých prostriedkov; 6. tak, aby produkoval informácie o danej udalosti; 7. v istej forme; 8. v istom kontexte; 9. s istým obsahom; 10. a s istými dôsledkami. Tento model je prijateľný skôr pre masovú než pre interpersonálnu komunikáciu.
Transakčné komunikačné modely vzťahujú do komunikačného procesu spoločenské prostredie ako aj mnohovrstvové interakčné procesy. Takáto komunikácia je vzájomným procesom medzi partnermi a spoločenským okolím. Komunikačná úroveň nemá konštantnú veľkosť a podlieha ustavičným zmenám počas komunikovania. K tejto skupine patria modely Raymonda A. Bauera (1964), Roberta K. Mertona (1977) a iných. Bauer vo svojom komunikačnom modeli popisuje masovú komunikáciu ako vyvíjanie vzájomného úsilia o ovplyvňovanie zo strany komunikátora a verejnosti. Verejnosť má podľa neho vplyv na to, čo jej masový komunikátor predloží.
V rámci mediálnych štúdií rozlišuje Denis McQuail štyri komunikačné modely: 1. prenosový (lineárny) komunikačný model; 2. rituálový alebo výrazový komunikačný model – komunikácia závisí od zdieľaných významov a citov; jej cieľom je skôr obrad, prežívanie, potešenie z recepcie než úžitkovosť; 3. propagačný komunikačný model – úlohou masových médií je často získať a udržať pozornosť príjemcov, ktorú potom médiá predávajú inzerentom a býva považovaná za bezprostredný cieľ a často ako meradlo úspechu média.; 4. príjmový komunikačný model – nazerá na masovú komunikáciu z pozície mnohých rôznych príjemcov, ktorí nemusia vnímať obsah a jeho význam tak, ako bol pôvodne zamýšľaný, vyslaný. Príjemca ako aktívny prvok komunikácie sa dostáva do procesu kódovania a dekódovania.
Nie všetky komunikačné modely sa dajú zaradiť do uvedených skupín komunikačných modelov. Niektoré modely sa uvádzajú samostatne je ich veľké množstvo a neustále pribúdajú.
Lit.: CHARVÁT, Juraj. Masová komunikácia. Bratislava : Perex K+K, 1996.
JIRÁK, Jan – KÖPPLOVÁ, Barbara. Média a společnost. Praha : Portál, 2003.
McQUAIL, Denis. Úvod do teorie masové komunikace. Praha : Portál, 1999.
REIFOVÁ, Irena. Slovník mediální komunikace. Praha : Portál, 2004.