(angl. media studies, nem. Medienwissenschaft) – transdisciplinárne štúdium médií (a mediálnej komunikácie). Disciplína sa zaoberá médiami v ich celistvosti, v komplexnom sociálno-kultúrnom a materiálno-technologickom kontexte ich existencie.
Vznik štúdia médií bol, najmä v USA, motivovaný cieľom zefektívniť žurnalistickú produkciu, a tak spočiatku samotné médiá sponzorovali vznik prvých kurzov žurnalistiky, chápaný najprv ako praktická výuka novinárov, ktorá neskôr prerástla do podoby univerzitného študijného odboru žurnalistika. Podobné kurzy vznikali aj v Európe, motivované však nie natoľko pragmaticky ako v americkom prostredí: bola to skôr intelektuálna kritika, ktorá vyústila do snáh o zvyšovanie úrovne žurnalistiky prostredníctvom konštituujúceho sa novinárskeho vzdelávania.
Priamou predchodkyňou mediálnych štúdií však bola až teória masovej komunikácie, časť rozsahom univerzálnejšej teórie sociálnej komunikácie. Rozvíjala sa predovšetkým v rámci sociológie a (sociálnej) psychológie a postupne nadobudla status osobitnej sociologickej subdisciplíny. K vývinovo dominujúcim sociálnovedným prístupom k médiám a komunikácii bol približne od konca 60. a v priebehu 70. rokov 20. storočia pribratý humanitnovedný aspekt a konštituovali sa mediálne štúdiá (rovnako aj štúdiá komunikačné).
Tieto zásadné vývinové zmeny v štúdiu médií sa zreteľne odrazili v posunoch, ku ktorým došlo na akademických pracoviskách. Od skúmania a vzdelávania v konkrétnych, na prax silne naviazaných oblastiach (najmä žurnalistika) sa pozornosť presmerúva k teoreticky (a) širšie poňatým vedám (Gerbner, Schramm, 1989). Prejavilo sa to už na tom, že inštitúcie ako školy a odborné časopisy v USA v tejto dobe postupne nahradzovali anglické journalism v názvoch fakúlt a katedier za mass communication (Craig, 2001). Kvôli neustálenosti definície pojmu masová komunikácia, ako aj kvôli jeho nežiaducim hodnotiacim konotáciám (mediálna komunikácia) sa tento názov z teórie médií i názvov inštitúcií postupne vytrácal a na jeho miesto sa dostávali masmediálne štúdiá (mass media studies). Technologické zmeny v podobe médií konca 20. a začiatku 21. storočia, reprezentované hlavne splývaním jednotlivých kategórií médií, napokon viedli k zavedeniu najkomplexnejšieho pojmu – médiá – a zmene názvu vedného a študijného odboru na mediálne štúdiá (media studies).
K neadekvátnemu zužovaniu poľa mediálnych štúdií na masmédiá ako „kroku späť“ nezriedka vedie spomenutá väzba akadémie na prax, v dôsledku ktorej je pozornosť výskumu a výučby „deformovaná“ stanoveným profilom absolventa, pretože sa sústreďuje na oblasť médií využiteľných v praxi (Flusser, 2002, s. 190). Na Slovensku k tomu navyše naďalej prispieva aj oficiálny názov študijného odboru, ktorý ponúka viacero slovenských univerzít – masmediálne štúdiá (v Čechách sa už presadilo pomenovanie mediálne štúdiá).
Praktickosť mediálnych štúdií sa na jednej strane, posudzuje ako ich výhoda, pretože odtrhnutie od praxe je jednou z najčastejších všeobecných výčitiek adresovaných akademickým pracoviskám, no na druhej strane býva tiež považovaná za príčinu „neukotvenosti“ mediálnych štúdií na akademickej pôde. Kellnerove slová, použité autorom na popis situácie komunikačných štúdií, sa zhodne vzťahujú aj na príbuzné mediálne štúdiá ustanovené vedy, pod krídlami ktorých sa často rozvíjali, spomaľujú ich inštitucionalizáciu, pričom následne ich nezriedka kritizujú práve za to, na čom majú samy určitý podiel za nevyhranenosť, terminologickú a metodologickú nejednotnosť. Pomalosť akademického ukotvovania mediálnych štúdií spočíva aj v tom, že nevytvárajú absolventov s jednoslovným pomenovaním a jednoznačným pracovným zaradením.
Kým najskôr sa mediálne štúdiá vyvíjali na interdisciplinárnej (medziodborovej) báze, t. j. „premiešavaním“ teoreticko-metodologických východísk relatívne pevne vymedzených sociálnych a humanitných vied (do istej miery, samozrejme, i prírodných), ktoré sa médiami zaoberali, v súčasnosti je primeranejšie charakterizovať ich ako transdisciplinárne, prekračujúce hranice odborov. Transdisciplinarita sa totiž pokúša transcendovať tradičné ostré vymedzovanie vedeckých disciplín, čo vedie k celistvejšiemu skúmaniu vybraného fenoménu, nielen jeho vybraných (napr. sociologických, jazykovedných) aspektov. Hoci mediálne štúdiá majú multidisciplinárne korene, neostávajú prostou syntézou teórie a metodológie pôvodných zdrojových disciplín, zastrešenou spoločným názvom, ale rozvíjajú systém vlastných výskumných metód, pomocou ktorých sa usilujú vytvárať vlastnú komplexnú teóriu médií a mediálnej komunikácie, takže výhrada Régisa Debraya, ktorý štúdium médií v „manifeste“ svojej mediológie (Debray, 1979) v narážke kritizuje za „posadnutosť súčasnými [t. j. terciárnymi, pozn. M. B.] médiami“, stráca svoje opodstatnenie. V tomto zmysle môžeme hovoriť o splývaní, resp. prinajmenšom o vzájomnej obohacovaní mediálnych štúdií a mediológie (rozvíjanej hlavne vo Francúzsku).
V rámci mediálnych štúdií autori rozlišujú rôzne paradigmy. McQuail (2004) hovorí o štyroch: 1. funkcionalistickej, skúmajúcej funkciu médií pri upevňovaní spoločenského poriadku, 2. interpretatívnej, zaoberajúcej sa výkladom postavenia a produkcie médií v kultúre, 3. radikálne humanistickej, založenej na kritike médií ako distribútora moci a ustaľovania hegemónie a 4. radikálne štrukturálnej paradigme, ktorá nazerá na médiá z hľadiska politickej ekonómie.
Ak vyjdeme zo staršieho rozdelenia paradigiem pôvodnej teórie masovej komunikácie, prezentovanej Denisom McQuailom (pôvodne 1897; česky 1999), na dominantnú a alternatívnu (nazývanú aj kritická), potom možno, na základe časového ohraničenia paradigiem a ich základných čŕt, pokladať mediálne štúdiá za pokračovanie druhej paradigmy teórie masovej komunikácie, pretože sú od svojho ustanovenia výrazne späté práve s kritickou perspektívou výskumu médií (kultúrne štúdiá). Kritická teória je (resp. bola) dokonca natoľko výrazná, že J. Volek (2003) vo svojom pokuse o paradigmatickú charakteristiku mediálnych štúdií hovorí o dvoch prúdoch: 1. kritike ideológie, ktorá skúma, ako sú médiá previazané s ekonomickou mocou, kvôli čomu prezentujú a naturalizujú ideológiu svojich vlastníkov a 2. kritike informácie, vykladajúcej zmeny v narábaní s informáciami v informačnej spoločnosti a ich dôsledky. Obe kritické perspektívy podľa Voleka postupne slabnú na úkor objavujúcej sa 3. post-kritickej paradigmy, prinášajúcej komplexnú reflexiu médií.
Mediálne štúdiá sa dnes vnútorne diferencujú napr. podľa tematických oblastí, na ktoré sa zameriavajú (podobne, ako sa teória masovej komunikácie zvykla deliť na základe Lasswellovho modelu komunikácie), takže sa v rámci nich dajú vyčleniť vetvy ako napr. štúdiá publika (audience studies) alebo štúdiá recepcie (reception studies). Disciplína sa tiež postupne rozvetvuje na relatívne samostatné subdisciplíny, kopírujúce typológiu médií, napr. štúdiá rozhlasu (radio studies) či televízie (television studies).
Lit.: BROWN, Steven D.. What is Transdisciplinarity? In: VIŠŇOVSKÝ, Emil, BIANCHI, Gabriel (eds.): Discourse – Intellectuals – Social Communication. Bratislava : Veda, 1997, s. 86 – 95.
CRAIG, Robert. Communication. In: SLOANE, Thomas O. (ed.). Encyclopedia of Rhetoric. New York : Oxford University Press, 2001. http://spot.colorado.edu/~craigr/Communication.htm (13. 1. 2004)
DEBRAY, Régis. What is Mediology? Angl. preklad Martin Irvine. http://www.georgetown.edu/faculty/irvinem/theory/Debray-What_is_Mediology.html (26. 1. 2004) Pôvodne: Qu’est-ce que la médiologie? Le Monde Diplomatique. August 1999, s. 32. http://www.monde-diplomatique.fr/1999/08/DEBRAY12314.
GERBNER, George, SCHRAMM, Wilbur. Communications, Study of. In: BARNOUW, Erik, GERBNER, George, SCHRAMM, Wilbur, WORTH, Tobia L., GROSS, Larry (eds.). International Encyclopedia of Communications. 1. Vol. New York, Oxford : Oxford University Press, 1989, s. 358 – 368.
KELLNER, Douglas. Communications vs. Cultural Studies: Overcoming the Divide. http://www.uta.edu/huma/illuminations/kell4.html (10. 9. 2006)
McQuail, Denis. Úvod do teorie masové komunikace. Praha : Portál, 1999.
McQUAIL, Denis. Overview of the Handbook. In: DOWNING, John D. H. – McQuail, Denis – SCHLESINGER, Philip – WARTELLA, Ellen (eds.). The SAGE Handbook of Media Studies. Thousand Oaks, London and New Delhi : Sage Publications, 2004, s. 1 – 16.
VOLEK, Jaromír. Mediální studia mezi kritikou ideologie a kritikou informace. In: Média a realita 04. Sborník prací Katedry mediálních studií a žurnalistiky FSS MU Brno. Brno : Masarykova univerzita, 2003, s. 11 – 33.