(angl. news; nem. e Nachrichtenstelle) – súbor žurnalistických prejavov, ktoré vecne, stručne a presne približujú širšej verejnosti aktuálnu alebo neznámu udalosť, resp. ideofakt. Popri publicistike je spravodajstvo základná novinárska zložka žurnalistického celku v periodickej tlači, rozhlase, televízii, v novinách na internete a kedysi aj vo filme. Ak je v publicistike nejaký jav alebo skupina javov východiskom pre širšie zovšeobecnenia,v spravodajstve. je cieľom oznamu. Spravodajstvo nemá sprístupňovať aktuálne javy z ideových pozícií, má byť vyvážené a nezaujaté. K základným žánrom s. patrí na Slovensku správa, oznámenie, komuniké, referát a spravodajské interview. Anglosaské novinárstvo pozná dva základné druhy spravodajstva: hard news a soft news (feature). Niekedy k nim pripája hĺbkové s. (in-depth news).
Vznik žurnalistického s. je spojený so vznikom meštiactva ako triedy, ktoré z existenčných dôvodov potrebovalo informácie o hospodárskom dianí doma i vo svete. Zárodky spravodajskej činnosti na Slovensku pochádzajú z 15. storočia. Medzi mestami existovalo počas reformácie listové spravodajstvo, ktoré do politického diania začlenilo veľké množstvo ľudí. Žurnalistické s. sa objavilo zároveň s periodickou tlačou ako produktom žurnalistickej činnosti. Popri spoločenských podmienkach, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu pri vzniku žurnalistického s., boli významným predpokladom pre jeho nástup aj technické podmienky; vynález kníhtlače okolo roku 1454, ktorý revolučne zmenil spravodajskú činnosť, lebo umožnil rozmnožiť správu prakticky v ľubovoľnom množstve. Kníhtlač viedla ku žurnalistického spravodajstvo, ktoré popri aktuálnosti charakterizuje periodicita a publicita. Za predchodcov žurnalistického s. sa považujú texty v novinových letákoch a letákových novinách.
Letáková tlač bola pred 18. storočím na Slovensku takmer neznáma, kvôli hospodárskemu zaostávaniu Uhorska, vojnovým udalostiam počas tureckej okupácie jeho južných častí a pre stavovské povstania. Najstaršie letákové noviny vytlačil v roku 1594 Ján Valo vo vtedajšom Prešporku (dnešná Bratislava) pod názvom Zwo Wahrhaftige Newezeitung. Prvá správa z nich bola vážna, druhá – „ľahká“. Takto sa už od začiatku šírilo popri serióznom aj s. zábavné, často neseriózne a senzačné. Prvé žurnalistické správy nemali titulky, iba domicil a dátum vzniku udalosti. Zaraďovali sa jedna za druhou, málokedy podľa nejakej šablóny. Štruktúru určoval autor. Informovali takmer výlučne o dianí v zahraničí, lebo s výnimkou vrchnostenských nariadení sa o domácich udalostiach písať nesmelo. Prvé správy na Slovensku prinášal latinsky písaný týždenník Nova Posoniensia (1721–1722), ktorého zrod inicioval jeho prispievateľ Matej Bel (1684–1749).
Prevažne zo spravodajstvo pozostávali aj prvé slovenské noviny v domácom jazyku Prešpůrské noviny (1783–1787). Keďže s najzákladnejším členením s. na domáce (v rubrike Domácy wěcy) a zahraničné (Wenkowské wěcy) nevystačili, zaviedli postupne ďalšie tematické rubriky (napr. Nětco z literního Umění, Nětco hospodářského a pod.). Popri serióznom s. prinášali aj senzačné s. Pokrok v s. predstavoval Palkovičov Týdenník (1812–1818). Mal stabilné, otitulkované a kompozične vyvážené rubriky. Prvými slovenskými politickými novinami boli Slovenskje národňje novini (SNN, 1845–1848). Po mnohých stránkach boli vrcholom slovenskej žurnalistiky v 19. storočí. Ich historicky významným prínosom bola publicistika Ľudovíta Štúra (1815–1856), najmä jeho úvodníky, v ktorých nastoľoval najzávažnejšie otázky národného hnutia, a spravodajstvo, uverejňované v rubrike Denník domáci, ktorá podávala plastický obraz národa v druhej polovici 40-tych rokov 19. storočia. Spoluvytváral ju široký okruh spolupracovníkov, prakticky z celého územia Uhorska, kde žili Slováci. Správy nemali titulok, iba domicil, niekedy doplnený dátumom udalosti. Graficky neboli od seba pooddeľované. Na rozdiel od modernej správy niekedy niesli pečať autorovej osobnosti. Boli pomerne dlhé. Často využívali chronologickú, ale zriedkavo aj logickú stavbu. Spravodajstvo druhej najvýznamnejšej rubriky, Denníka zahraničného, pochádzalo z inonárodných novín. Denník domáci bol prvou spravodajskou rubrikou, v ktorej sa písalo o sociálnom postavení slovenského ľudu.
Spravodajstvo revolučne ovplyvnil telegraf, ktorý v roku 1837 vynašiel Samuel Finley Breese Morse (1791–1872). Zrýchlil výmenu informácií a podnietil vznik a rozvoj spravodajských agentúr. Stál aj pri zrode tzv. agentúrnej správy alebo správy s informačnou štruktúrou obrátenej pyramídy (inverted pyramid). Prvou spravodajskou agentúrou na svete bola parížska l´Agence Havas (1835). Prvými slovenskými novinami, ktoré odoberali agentúrne s., boli Bobolove Slovenské noviny (1865–1875). Keďže vychádzali v Budapešti, uverejňovali s. tamojšej filiálky viedenského úradného K. und K. Telegraphen-Korrespondez-Büreaua (Korbyra). Ďalšími slovenskými novinami, v ktorých plnilo agentúrne spravodajstvo významnú úlohu, bol Hodžov Slovenský denník (1910–1915), prvé noviny založené ako denník.
Medzník vo vývoji s. predstavoval vznik Československej republiky (1918). Československá tlačová kancelária (ČTK, resp. ČSTK) ako jediná a prvá agentúra nového štátu vznikla bezprostredne po jeho zrode 29. 10. 1918 z pražskej odbočky rakúskeho Korbyra. Základy spravodajskej agentúry na Slovensku vznikli v januári roku 1919 v Žiline. Vo februári 1919 sa Slovenská tlačová kancelária presťahovala do Bratislavy, kde sa 10. 2. 1919 pričlenila k pražskej ČTK ako jej bratislavská pobočka, ktoré zbierala s. iba zo Slovenska.
Na spravodajstvo vplývajú spoločensko-politické pomery. Totalitné režimy, pravicové (Slovenský štát, 1939–1945), alebo ľavicové (socializmus, 1948–1989) mali netolerantný postoj k spravodajstvu, lebo chcú kontrolovať informovanie o určitých udalostiach alebo ich interpretáciu. Slobodný rozvoj spravodajstva na Slovensku nastal až po revolúcii (1989). Ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky (1993) sa v roku 1992 vytvorila štátna Tlačová agentúra SR – Slovakia. Od roku 1997 pôsobí komerčná SITA.
Rozvoj spravodajstva v 20. storočí urýchlil diferenciáciu univerzálnych denníkov. Vznikli noviny, ktoré stavajú najmä na spravodajstvo a nazývajú sa spravodajsko-publicistické (na Slovensku predovšetkým večerníky) a objavili sa tzv. publicisticko-spravodajské denníky, ktoré kultivujú publicistiku. Správa ako základný žáner s. nadobudla pevnú stavbu. Spravodajstvo v rozhlase spočiatku pozostávalo z čítania agentúrnych správ. Až postupne vznikli správy (rozhlasové, zvukové), ktoré rešpektujú špecifiká tohto média. Okrem rôznych druhov správ je najznámejším spravodajským žánrom v rozhlase referát. Spravodajské žánre nevystupujú v rozhlase samostatne, ale v skladbe spravodajských relácií (v Slovenskom rozhlase v Rozhlasových novinách).
Ďalším masmédiom, ktoré šíri žurnalistické spravodajstvo je televízia. Výroba žurnalistických relácií v Československu sa sústreďovala do Hlavnej redakcie politického spravodajstva, ktoré sa v roku 1960 rozčlenilo na Hlavnú redakciu spravodajstva a Hlavnú redakciu propagandy (neskôr „a dokumentaristiky“). Najvýznamnejšou žurnalistickou reláciou sa 1. 1. 1958 stali Televízne noviny. Po roku 1989 sa štátna Československá televízia začala transformovať na verejno-právnu, po vzniku Slovenskej republiky (1993) sa premenovala na Slovenskú televíziu. Vzniklo niekoľko súkromných televízií, napr. TV Markíza (31. 8. 1996), ktorej Televízne noviny sa stali najpopulárnejšou televíznou žurnalistickou reláciou (verejnoprávna Slovenská televízia vysiela Noviny).
Základným spravodajským žánrom televízie je správa. Popri typickej televíznej správe s ťažiskom na obraz existuje aj tzv. čítaná správa, v ktorej sa vizuálna zložka redukuje na záber hlásateľa. V televízii sa správa nevyskytuje samostatne; je súčasťou väčších celkov – spravodajských relácií.
Spravodajstvo šíril spočiatku aj film. Prvý filmový týždenník vznikol v roku 1902. Premietal sa v špecializovaných kinách, alebo sa uvádzal pred hraným filmom. Na Slovensku získalo filmové spravodajstvo modernú podobu v roku 1945, nazývalo sa Týždeň vo filme. Zaniklo v 80-tych rokoch 20. storočia, lebo v pohotovosti nemohlo konkurovať televízii. Rozvoj masmédií vedie k diferenciácii spravodajstva. Prvotnú informáciu prináša rozhlas, spravodajstvo môžu pohotovo dopĺňať aj internetové verzie novín a televíznych staníc. Ostatné masmédiá základnú informáciu dopĺňajú, pričom sa snažia využívať svoje špecifiká.
Lit.: HLAVČÁKOVÁ, Svetlana. Agentúrna žurnalistika. Bratislava : Univerzita Komenského, 2001.
JACZ, Ľudovít. Novinárske žánre. I. časť. Spravodajské žánre. Bratislava : Slovenský zväz novinárov, 1976.
JACZ, Ľudovít (ed.). Agentúrna žurnalistika teoreticky i prakticky. Bratislava : TASR – Slovakia, 1996.
JENČA, Imrich. Rozhlasové spravodajstvo. Bratislava : Xart, 2004.
KOŠCO, Ján. Žurnalistické žánre v televízii. Brno : Novinár, 1984.
MARKO, Miloš. Televízna žurnalistika I. a II. časť. Praha : Novinář, 1976, resp. 1977.
MISTRÍK, Jozef. Žánre vecnej literatúry. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1975.
RUTTKAY, Fraňo. Prehľad dejín slovenského novinárstva do roku 1918. 4. nezmenené vydanie. Bratislava : Univerzita Komenského, 1977.
SERAFÍNOVÁ, Danuša – VATRÁL, Jozef. Náčrt dejín slovenskej žurnalistiky. Ružomberok : Katolícka univerzita, Filozofická fakulta, 2005.
ŠEFČÁK, Luboš – DUHAJOVÁ, Zuzana. Dejiny slovenského novinárstva 1918 – 1968. Bratislava : Univerzita Komenského, Filozofická fakulta, 1999.
TUŠER, Andrej – FOLLRICHOVÁ, Mária. Teória a prax novinárskych žánrov I. Bratislava : Univerzita Komenského, 1998.
VOJTEK, Juraj. Dejiny svetového novinárstva. Dokumenty II. Žánre anglicky písaného novinárstva s ukážkami. Bratislava : Univerzita Komenského, 2001.