(angl. public TV broadcasting) – relatívne od štátu a komerčných záujmov nezávislá inštitúcia, ktorá by mala byť financovaná prevažne z koncesionárskych poplatkov a len čiastočne z reklamných príjmov. V prípade potreby sa pripúšťa aj možnosť štátnych dotácií.
Z historického hľadiska existovali tri dôvody, ktoré viedli k vytváraniu verejných rozhlasových a neskôr televíznych služieb: 1. Technický rozhlasové vysielanie vyžaduje využívanie kmitočtového spektra a vysielacie frekvencie sú počtom limitované, bolo nevyhnutné stanoviť pravidlá ich využívania. Prakticky všetky štáty si ponechali právo rozhodovať o prideľovaní frekvencií nielen súkromným, ale aj verejnoprávnym vysielateľom. V tejto súvislosti je dôležité uvedomiť si, že technický charakter rozhlasového vysielania priniesol prvú úroveň štátneho zasahovania: Hertzove frekvencie ako vzácne národné bohatstvo sa stali súčasťou verejnej sféry, ktorú bolo potrebné využívať v súlade s verejným záujmom; 2. Politicko-kultúrny – z hľadiska politického, spoločenského a kultúrneho sa v prípade rozhlasu a neskôr televízie črtali obrovské možnosti. Prostredníctvom svojich prijímačov získali občania možnosť prístupu k aktuálnym informáciám a kultúrnym hodnotám, ku ktorým by sa ináč nedostali. Vysielanie sa takmer všade chápalo v prvom rade ako nástroj spoločenského a kultúrneho rozvoja a až na druhom mieste ako predmet ekonomickej aktivity. 3. Nedôvera voči trhu – pramenil a z nedôvery voči schopnosti trhu zabezpečiť, aby rozhlas fungoval ako služba verejnosti. Verejnoprávne systémy vysielania boli v každom ohľade chápané ako protiklady amerického modelu. Pri zabezpečovaní vysielania dostala prednosť verejná (štátna) inštitúcia, pri financovaní dostali prednosť verejné prostriedky pred príjmami z reklamy a monopolné postavenie dostalo prednosť pred konkurenciou. Zásadne bola odmietnutá predstava, že vo vysielaní možno zladiť verejný záujem so súkromnými záujmami súkromných podnikov, ktorých činnosť bola v prvom rade a predovšetkým zameraná na zisk.
Zdalo sa, že verejnoprávna televízia s masovým publikom plní všeobecné funkcie televízie: informačnú, vzdelávaciu, zábavnú, ale aj funkciu sprostredkovateľa kultúry a funkciu spoločenskej väzby, ktorá širokému publiku zabezpečovala účasť na udalostiach a verejných diskusiách. Toto publikum ešte nebolo fragmentované (rozdrobené) početnými kanálmi, televíziu sledovali jednotlivci alebo malé skupiny a jej obsah sa stával predmetom debát na verejnosti, v práci a vo voľnom čase.
Zásluhou záujmu širokého publika si televízia udržiavala silnú pozíciu. A aj keď sa tu a tam pociťovala potreba pridať jeden alebo dva verejné kanály a uspokojiť tak verejnosť, ktorá chcela viac za svoje peniaze, zlaté časy verejnoprávnych televíznych inštitúcií pretrvávali až do príchodu nového prostredia s jeho vlastnou logikou, zásadne odlišnou od verejnej programovej služby.
Lit.: BREČKA, Samuel. Teória masovej komunikácie [rkp.], 2005.
REIFOVÁ, Irena. Slovník mediální komunikace. Praha : Portál, 2004.