[z lat. documentatio – dokazovanie, dôkazový materiál] (angl. documentary; nem. r Dokumentarfilm) – filmový druh, ktorý sa zakladá na vyjadrení skutočnosti prostredníctvom konkrétnych faktov alebo na ich presnej rekonštrukcii. Určuje ho dokumentárna vernosť zobrazenia autentickej, nearanžovanej predkamerovej skutočnosti.
Nespracovaný nasnímaný materiál má vlastnosti nesporného, fotograficky verného svedectva, dokumentu o realite. Aj dokumentárne zaznamenané fakty pri ďalšom spracovávaní získavajú dodatočné, neočakávané významy. Výsledné usporiadanie faktov v dokumentárnom filme je ovplyvnené osobnosťou tvorcu a autorská predstava vždy ovplyvňuje kvalitu dokumentárnosti zobrazenia. „Čistý“ filmový dokument je preto métou, ktorú nemožno dosiahnuť. Pre tvorcov tzv. umeleckých dokumentov sú prvky dokumentárne nasnímanej skutočnosti iba východiskovým materiálom, ktorý ďalej spracúvajú. Abstrahujú z neho, štylizujú ho, estetizujú a obohacujú ho napr. o výtvarný efekt.
V dokumentárnom filme sa rozlišujú žánre spravodajského, publicistického, propagandistického, reklamného, cestopisného, populárnovedeckého, náučného filmu. Prvými dokumentárnymi filmami boli už krátke snímky bratov Lumièrovcov a aj v nasledujúcich rokoch vznikali filmové reportáže, cestopisné filmy i vedecké záznamy. Skutočný vznik dokumentárneho filmu je spojený s dielom režiséra Roberta Flahertyho (1884–1951) – Nanuk, človek primitívny (1922). Dokumentárny film v dnešnom chápaní pojmu sa rozvinul v 20. rokoch minulého storočia v postupe od jednoduchého spravodajského záznamu až k zložitej obrazovej štylizácii faktickej reality, v ktorej autor zaujíma tvorivého stanovisko. Začiatky dokumentárneho filmu sú spojené s menami a tvorbou režisérov Roberta Flahertyho, Dzigu Vertova (1896–1954), Esfiry Šubovej a Johna Griersona (1898–1972), ktorý roku 1924 po prvý raz definoval dokumentárny film ako „tvorivú interpretáciu aktuálnej reality“. Predmetom záujmu dokumentárneho filmu je celá viditeľná a počuteľná faktická sféra ľudského bytia s dôrazom na politický, morálny a socio-kultúrny stav spoločnosti. Za najvýznamnejšie klasické dokumentárne filmy sa okrem Flahertyho diel považujú Vertovov Muž s kinoaparátom (1929), Griersonovi Rybári (1929) a Berlín – symfónia veľkomesta (1927) Waltera Ruttmana (1887–1941). K slávnym súčasným dlhometrážnym umeleckým dokumentárnym filmom patria diela Godfreya Reggia (1940) – Koyaanisquasi (1982), Powaqqatsi (1988) a Naqoyqatsi (2002) a Baraka (1992) Rona Frickeho.
Funkcia dokumentárneho filmu spočíva v rozširovaní a sprístupňovaní výsledkov vedy, zemepisných, hospodárskych, kultúrnych a iných poznatkov. Možno rozlišovať viacero žánrov dokumentárneho filmu: 1. filmová správa o aktuálnych udalostiach, 2. filmová reportáž o autentických udalostiach, 3. archívny strihový film o udalostiach v minulosti, 4. filmový fejtón (glosa), biografické filmové medailóny (portréty) významných súčasných i historických osobností, 5. filmy o umení a pod. V rámci dokumentárneho filmu sa rozlišujú populárno-vedecké, náučné, školské, inštruktážne a reklamné filmy s osobitnou funkciou.