(angl. code) – systematická organizácia znakov, ich významov a vzťahov medzi nimi slúžiaca na prenosy informácie medzi komunikátorom a adresátom. Pomocou kódu sú komunikátorom zakódované do informácie významy a jeho prostredníctvom si adresát z informácie (svoje) významy dekóduje. Kvôli porozumeniu informácie je potrebné, aby členovia interpretačnej komunity poznali pravidlá a konvencie kódu. Medzi najkomplexnejšie kódy patrí prirodzený jazyk. Význam všetkých znakov závisí od kódu, v rámci ktorého sú situované.
Podľa Johna Fiskeho možno na všeobecnej úrovni rozlišovať medzi:
– kódmi jednania (ako sú legislatívne kódy a kódy spoločenského správania);
– kódmi označujúcimi (signifying), ktoré sú systémom znakov. Označujúce kódy majú množstvo jednotiek, z ktorých je vykonávaný výber (paradigmatická dimenzia), tieto jednotky môžu byť podľa pravidiel a konvencií kombinované (syntagmatická dimenzia).
Označujúce kódy sú nositeľmi významu, závisia od dohody medzi ich používateľmi a danom kultúrnom pozadí, plnia identifikovateľnú sociálnu a komunikačnú funkciu, sú prenosné patričným médiom alebo komunikačným kanálom.
John Fiske navrhuje delenie kódov na kódy analógové a kódy digitálne; jednotky digitálneho kódu sú jasne oddeliteľné a jednoduchšie zrozumiteľné, analógový kód disponuje kontinuálnou škálou (patrí k nemu napríklad hudba, tanec, myslenie).
Podľa Daniela Chandlera je možné v oblasti médií, komunikácie a kultúrnych štúdií rozlíšiť:
– sociálny kód, kde patrí verbálna reč, reč tela, kód komodít (móda, obliekanie, autá) a kód správania sa;
– textové kódy (reprezentačné kódy), medzi ktoré patria kódy vied, estetické kódy, žánrové kódy, rétorické a štylistické kódy a kódy masových médií;
– interpretatívne kódy, ku ktorým patrí kód percepcie a kód ideológie.
Z hľadiska funkcie John Fiske rozlišuje kódy:
– prezenčné;
– reprezentačné.
Medzi prezenčné patria napríklad prostriedky neverbálnej komunikácie (na odovzdanie významu je nevyhnutná súčasná prítomnosť komunikátora a adresáta na jednom mieste), reprezentačné kódy sú reč, písmo, hudba, umenie, architektúra. Reprezentačné kódy sa využívajú na produkciu textov, t. j. informácií s nezávislou existenciou, text je zložený z ikonických alebo symbolických znakov. Prezenčné kódy majú podľa Fiskeho dve funkcie: prenášať indexickú informáciu a riadiť sociálnu interakciu. Pokým môžu byť tieto funkcie zaistené aj reprezentačnými kódmi, funkcia kognitívna (alebo ideačná) môže byť realizovaná iba reprezentačným kódom.
Podobne delia kódy na primárne a sekundárne Graeme Burton a Jan Jirák. Primárne sú v danom spoločenstve univerzálne (napr. prirodzený jazyk), sekundárne kódy sú typickým použitím primárnych kódov v určitých typoch komunikácie (napr. printové médiá, ktoré používajú prirodzený jazyk)
Podľa Lawrenca Grossberga žije každá spoločnosť v rámci kódov významov, ktoré pre seba produkuje. Tieto kódy vytvárajú mapy významov, v ktorých ľudia žijú a prostredníctvom nich interpretujú svet. Každá kultúra je tvorená veľkým množstvom kódov, ktoré sú často nekompatibilné a protichodné. Kódy významov definujú štruktúru očakávania, s ktorou ľudia žijú a podľa nej jednajú s druhými; nielenže reprezentujú svet, ale aj ho produkujú a bez nich by nemohli jednu vec odlíšiť od druhej. Kultúrne kódy sú skryté štruktúry, ktorých si nemusíme byť vedomí, ale ich poznanie je na prežitie v kultúre nevyhnutné, týkajú sa morálnych hodnôt, pravidiel správania sa v rôznych situáciách, etických a estetických meradiel a ďalších oblastí. Podľa Arthura Asy Bergera sa môžeme pozerať na kultúru ako na zhromaždenie či systém kódov, ktoré sú vo viacerých smeroch analogické jazyku. Marcel Danesi označuje kultúru za makrokód, ktorý sa skladá z množstva jednotlivých kódov, ktoré jednotlivci používajú na interpretáciu reality.
Schopnosť pracovať s určitými kódmi sa vzťahuje na sociálnu pozíciu jednotlivca z hľadiska sociálnej triedy, etnika, národnosti, vzdelania, povolania, politickej afilácie, veku, rodu a sexuálnej orientácie. Niektoré kódy sú rozšírené a prístupné viac než ostatné. Tie, ktoré sú rozšírené a naučené v rannom veku, sa môžu zdať prirodzené a nie vykonštruované.
V rámci mediovaných posolstiev môže dôjsť k tomu, že sú zakódované podľa iného kódu, než podľa akého sú dekódované príjemcom – dochádza tak k odchýlnemu dekódovaniu. Na možnosť dekódovať obsahy odlišným spôsobom, ako to predpokladal komunikátor, poukázal na príklade televízneho diskurzu Stuart Hall; keď v teórii zakódovania a dekódovania rozlíšil tri hypotetické pozície (dominantný, dohodnutý a opozičný kód), z ktorých môže byť dekódovanie konštruované.
Lit.:McQUAILl, Denis. Úvod do teorie masové komunikace. Praha : Portál, 1991.
REIFOVÁ, Irena. Slovník mediální komunikace. Praha : Portál, 2004.