(angl. mass communication) – tento pojem nemá dodnes všeobecne prijímané vymedzenie. Zhoda existuje v tom, že masová komunikácia je proces šírenia informácií pomocou masovokomunikačných prostriedkov medzi početné publikum. Pojem „masový“ odkazuje na veľký počet, rozsah či množstvo, zatiaľ čo pojem „komunikácia“ vyjadruje preberanie a následné posúvanie významov, vysielanie a prijímanie informácií. Pri procese masovej komunikácie masoví komunikátori používajú rôzne typy hromadných informačných prostriedkov, s cieľom informovať rýchlo, na veľkú vzdialenosť a permanentne. Snahou je prenášať významy široko diverzifikovanej pozornosti rôznorodého a rozptýleného publika a prípadne ho ovplyvňovať.
George Gerbner definoval v roku 1967 masovú komunikáciu ako sociálnu interakciu prostredníctvom mediálnych obsahov. Denis McQuail charakterizoval v roku 1969 masovú komunikáciu siedmimi znakmi:
1. masová komunikácia zvyčajne vyžaduje komplex formálnych organizácií; 2. je určená veľkému publiku; 3. je verejná, jej obsah je prístupný komukoľvek; 4. verejnosť je heterogénna, príjemcovia žijú v rozdielnych podmienkach a kulturách; 5. masové médiá môžu vytvoriť na veľkú vzdialenosť od zdroja simultánny kontakt s veľkým počtom ľudí, ktorí sú od seba navzájom oddelení; 6. vzťah medzi komunikátorom a publikom ovplyvňujú ľudia známi len v ich verejnej roli komunikátorov; 7. verejnosť je agregátom indivíduí so spoločnými záujmami, formami správania a aktívnymi postojmi k verejným problémom. Navzájom sa však nepoznajú, majú len obmedzené možnosti interakcie, konanie neorientujú na seba samých a ich vzájomná organizovanosť je len sporadická a celkom voľná.
Masová komunikácia vznikla po prudkom rozvoji spoločnosti, ktorý bol charakteristický vyspelým druhom spoločensko-ekonomického zriadenia a vyspelou technikou. Za jej počiatky môžeme považovať r. 1830, keď sa objavila tzv. šestáková tlač (penny-press), ktorá umožnila výrazne dvíhať náklady tlače. Postupne sa začala rozvíjať „komunikačná revolúcia“, ktorej míľnikmi je objav telegrafu okolo r. 1850 a vynález televízie v prvej polovici minulého storočia. Termín masová komunikácia sa objavil až koncom 30. rokov minulého storočia.
Základné prvky masovej komunikácie sú:
– komunikátor – v masovej komunikácii je kolektívny, pretože na tvorbe mediálnych obsahov sa podieľajú jedinci špecializovanou deľbou práce;
– komunikát – správa alebo obsah prenášaný cez médium; simultánna informácia je prenášaná súčasne mnohým adresátom, ktorí ju prijímajú v krátkom čase;
– médium – technické prostriedky masovej komunikácie, ktoré prinášajú informácie verejne, nepriamo a jedným smerom;
– publikum – zložené z jednotlivých recipientov, ktorí sa vzájomne nepoznajú, ani ich nespája žiadna jednotná spoločenská charakteristika.
Masová komunikácia sa od iných druhov komunikácie odlišuje: 1. profesionalitou komunikátorov; 2. technickou závislosťou; 3. rýchlosťou, dosahom a permanentnosťou; 4. selektivitou; 5. komplexnosťou; 6. spoločenskou dimenziou komunikácie; 7. stratou resp. obmedzením spätnej väzby.
Pod pojem masová komunikácia zvyčajne radíme tie komunikačné aktivity a produkty, ktoré sa na procese masovej komunikácie podieľajú: noviny, časopisy, rozhlas, televízia, reklama, kino, knihy, populárna hudba, nové elektronické médiá.
Lit.: CHARVÁT, Juraj. Masová komunikácia. Bratislava : Perex K+K, 1996.
McQUAIL, Denis. Úvod do teorie masové komunikace. Praha : Portál, 1999.
RANKOV, Pavol. Masová komunikácia, masmédiá a informačná spoločnosť. Levice : Bagala – L.C. A., 2003.
REIFOVÁ, Irena. Slovník mediální komunikace. Praha : Portál, 2004.