[z lat. propagare – rozširovať, rozmnožovať] – narábanie s významom symbolov (slová, gestá, hudba a i.) za účelom ovplyvňovania myslenia, správania, postojov a hodnôt ľudí a následného dosiahnutia požadovanej reakcie, ktorá je v súlade s úmyslom a potrebami šíriteľov propagandy. Ide o inštitucionalizované šírenie viac či menej systematicky usporiadaných ideí, teórií, doktrín či celých ideológií. Propaganda má ofenzívny charakter, je dlhodobá a koncepčná. Používa prostriedky masovej komunikácie, pričom sa využíva vedomá úprava informácií a skutočnosti. Propaganda je jeden z najúčinnejších prostriedkov sociálnej kontroly. Pojem propaganda sa po prvýkrát objavil v roku 1622 v katolíckej cirkvi v diele Sacra congregatia de propaganda fide.
Propagandu je potrebné odlišovať od iných foriem práce s verejnosťou, ovplyvňovania či manipuláciu verejnej mienky. Propagandu možno vnímať aj ako operáciu so stereotypmi – stimulmi, ktoré vyvolávajú požadované reakcie (podľa Waltera Lippmanna, Leonarda W. Dobba). Súčasťou propagandy je kontrapropaganda, t. j. aktívne vyvracanie a potláčanie protichodných alebo identických propagandistických konceptov.
Propagandu je možno deliť podľa rôznych aspektov politickú a sociálnu. Ďalej sa rozlišuje propaganda: biela (rešpektuje určité etické pravidlá); čierna (pracuje s polopravdami, dezinformáciami a pod.). Propagandu môžeme ďalej rozdeľovať na: 1. sociologickú; 2. ideologickú; 3. vojenskú; 4. vojnovú; 5. diplomatickú; 6. kultúrnu; 7. etnickú; 8. hospodársku; 9. vzdelávaciu. Podľa použitých techník môže byť p.: racionalistická alebo emotívna.
Lit.: ILOWIECKI, Maciej, ZASEPA, Tadeusz. Moc a nemoc médií. Bratislava : Typi Universitatis Tyrnaviensis. 2003.
REIFOVÁ, Irena. Slovník mediální komunikace. Praha : Portál, 2004.
WATSON, James, HILL, Anne. Dictionary of media & communication studies. New York : Oxford University Press, 2000.