(nem. e Publizistik) – súbor žurnalistických prejavov o aktuálnych udalostiach, v ktorých je určitý jav či skupina javov východiskom autora (publicistu) k širším zovšeobecneniam. Popri spravodajstve je to základná žurnalistická zložka žurnalistických celkov v periodickej tlači, rozhlase, televízii, vo filme a v onlinových periodikách. Ozrejmuje recipientovi aktuálne javy spoločnosti, aby si ho získala pre istý názor, stanovisko, príp. ideológiu. Publicistika odráža a tematizuje sociálne a ideové konflikty spoločnosti. Na základe použitých adaptovaných postupov žurnalistiky možno publicistiku rozdeliť do dvoch skupín: 1. racionálnu, 2. emociálnu. Na racionálnych postupoch stavia najmä komentár, rozbor, publicistické interview a recenzia. K publicistike emocionálneho typu sa zaraďuje predovšetkým reportáž, fejtón (resp. besednica) a črta. Niektoré žánre stoja na rozhraní oboch typov, napr. esej.
Pred vznikom novín sa publicistika vyskytovala v podobe letákov (napr. počas reformácie) a v tlačenej forme sprostredkovávala kázeň alebo náboženskú dišputu. Nežurnalistická publicistika existuje aj v súčasnosti. Od žurnalistickej sa líši napr. neperiodicitou. Publicistika sa dostala do novín až po spravodajstve, pretože kým novinársku činnosť zväzovali feudálne obmedzenia, novinári nesmeli zaujímať k udalostiam stanoviská. Publicistika racionálneho typu sa dostala do novín až v čase občianskych revolúcií, ktoré zrovnoprávnili ľudí. Publicistika emocionálneho typu prenikla do novín o niečo skôr; často sa totiž vyjadrovala alegoricky, čím obchádzala zákaz udalosti komentovať.
Publicistickú zložku obsahovalo už prvé periodikum na území Slovenska v domácom jazyku, Prešpůrské noviny (1783–1789), hoci stavalo najmä na spravodajstve: zo žánrov využívali komentár, recenziu a zárodky fejtónu či reportáže. Slovenská predprevratová publicistika dosiahla vrchol v Slovenských národných novinách (1845–1848). Národný a sociálny program v komentároch a analýzach Ľudovíta Štúra (1815–1856), ktoré mali charakter úvodníka, obsahoval požiadavky slobodného kultúrneho a politického vývoja slovenského národa a premeny feudálneho Uhorska na občiansku spoločnosť. Popri Ľ. Štúrovi bol zakladateľskou osobnosťou slovenskej publicistiky Jozef Miloslav Hurban (1817–1888), ktorý najmä v Slovenských pohľadoch (1846–1847 a 1851–1852) uverejňoval komentáre, recenzie, glosy, reportáže i fejtóny. Ďalší vývoj slovenskej publicistiky, najmä emocionálneho typu, ovplyvnili druhé slovenské politické noviny, Pešťbudínske vedomosti z rokov 1861–1870. Keďže im pre nedostatočne vybudovanú sieť spolupracovníkov často chýbalo kvalitné a pohotové spravodajstvo, uverejňovali texty na hranici medzi umeleckou a vecnou literatúrou. Kultivovali napr. fejtón a zaviedli jeho slovenskú podobu – besednicu. Ďalší medzník vo vývoji slovenskej publicistiky predstavovali Národnie noviny (1870–1948), najmä vďaka svojej vedúcej žurnalistickej osobnosti, Svetozára Hurbana Vajanského (1847–1916), ktorý publicistický žáner výraznejšie rozvinul.
Publicistika v rozhlase, ktorý na Slovensku začal vysielať v roku 1926, sa vyskytuje v dvoch základných typoch: časť má rozhlasový, auditívny ráz, časť je prevzatá z printovej žurnalistiky. Medzi publicistické žánre typicky rozhlasového novinárstva sa zaraďuje rozhlasový komentár, rozbor, publicistické interview, recenzia, reportáž a feature (fíčer). K publicistickým žánrom z periodickej tlače, ktoré rozhlas iba sprostredkúva, patrí fejtón a črta. Publicistika sa rozhlase zvyčajne nevyskytuje samostatne, ale je začlenená do žurnalistických celkov – relácií. Okrem jednoduchých relácií rozhlasová prax pozná aj relácie zložené, medzi ktoré sa zaraďuje montáž a pásmo. Žurnalistika v rozhlase (bez ohľadu na to, či má podobu spravodajstva, alebo publicistiky) tvorí súčasť celkového vysielania (tzv. programovej štruktúry).
Publicistika v televízii, ktorá na Slovensku začala pravidelne vysielať v roku 1956, zahŕňa komentár, rozbor, úvahu, publicistické interview, besedu, feature a portrét. Podobne ako v rozhlase, aj v televízii vystupuje spolu so spravodajstvom ako súčasť celkového vysielania.
Publicistika vo filme predstavuje dokumentárny film, ktorý rekonštruuje a dramatizuje skutočnú udalosť. Atribúty modernej žurnalistiky nadobudol dokumentárny film najmä po 1. svetovej vojne. Systematická produkcia jednotlivých diel publicistického typu sa na Slovensku začala v rokoch 1939–1945. Vtedajší dokumentárny film bol poznamenaný oficiálnou ideológiou, ale ideologický tlak dokázali najlepší tvorcovia prekonať. Po roku 1948 sa tvorba dokumentárnych filmov na Slovensku, poznamenaná komunistickou ideológiou, sústredila na žáner spravodajského a populárno-vedeckého filmu v Štúdiu krátkeho filmu.
Lit.: KOŠCO, Ján. Žurnalistické žánre v televízii. Brno : Novinár, 1984.
MARKO, Miloš. Televízna žurnalistika I. a II. časť. Praha : Novinář, 1976, resp. 1977.
MISTRÍK, Jozef. Žánre vecnej literatúry. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1975.
RUTTKAY, Fraňo. Prehľad dejín slovenského novinárstva do roku 1918. 4. nezmenené vydanie. Bratislava : Univerzita Komenského, 1977.
SLOVÁK, Leopold. Rozhlasová žurnalistika. Praha : Novinář, 1975.
VEĽAS, Štefan. Teória a prax novinárskych žánrov II. Bratislava : Univerzita Komenského, 2000 (2. vydanie).