(angl. audience) – súhrn recipientov prijímajúcich informácie a obsahy prostriedkov masovej komunikácie. Súbor osôb, ktoré počúvajú rečnícky prejav alebo sledujú nejaké vystúpenie; označenie osôb, ktoré sú ovplyvňované rozhodovaním politických alebo správnych inštitúcií; formálne neorganizované zoskupenie, ktorého členovia majú rovnaké záujmy, sú si ich vedomí a podľa tohto záujmového hľadiska si vyberajú a prijímajú informácie.
Publikum možno chápať ako produkt sociálneho kontextu (podobných kultúrnych záujmov či informačných potrieb), ale tiež ako produkt masových médií, ktoré si ho formujú podľa vlastných potrieb a na svoj obraz. Denis McQuail podľa toho rozlišuje: 1. publikum iniciované sociálne; 2. publikum iniciované mediálne. G. Burton a Jan Jirák popisujú iniciovanie publika troma spôsobmi: 1. publikum určené konkrétnym mediálnym produktom (denník, časopis, film, program); 2. publikum určené konkrétnym typom produktu (publikum časopisov o autách, publikum vážnej hudby, publikum alternatívnych filmov); 3. publikum určené jeho charakteristickými sociodemografickými rysmi (vek, pohlavie, vzdelanie, príjem, životný štýl).
Existuje množstvo typológií a klasifikácií publika napr. podľa Denisa McQuaila, Jamesa Webstera a Patricie Phalenovej, Nicholasa Abercromba, Briana Longhursta. Za hlavné kategorizačné kritériá sa považujú predovšetkým typ používaného média, dĺžka existencie daného publika, miera jeho angažovanosti vo vzťahu ku konzumovaným obsahom a typy vzájomných vzťahov medzi členmi publika.
Denis McQuail rozlišuje štyri typy publika: 1. publikum ako sociálna skupina, pretože verejnosť zahŕňa skupiny, ktoré spája lokalita, ideológia, sociálna či profesionálna identifikácia (napr. čitatelia regionálnych novín alebo recipienti médií, ktoré sa sústreďujú na určitý sociálny či politický problém). V rámci tohto publika dochádza k zabezpečeniu internej komunikácie, čo podporuje jeho kohéziu; 2. publikum ako súbor založený na uspokojenie určitých potrieb. Ide o množinu jednotlivcov, ktorí majú spoločné určité individuálne zámery, potreby, ktoré sa týkajú spoločenských či politických informácií alebo emocionálnej saturácie; 3. publikum definované médiom má charakter sociálnej skupiny, ktorá je značne heterogénna a rozptýlená, bez vnútornej organizácie či štruktúry. V tomto prípade ide o čitateľské, filmové, rozhlasové, televízne, internetové publiku; 4. publikum definované príslušnosťou k určitému kanálu či obsahu sa javí ako súbor konzumentov konkrétneho produktu. Ide o publikum konkrétnych kníh, filmov, alebo televíznych programov. Denis McQuail popísal ešte niekoľko typov publika a každá jeho typológia (tak ako aj typológia publika, ktorú uvádzajú iní teoretici) má úzku väzbu na prvé teórie médií Paula Lazarsfelda pochádzajúce z tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia. Paul Lazarsfeld rozdeľuje publikum na pasívne a aktívne. Prvá perspektíva vychádza z toho, že publikum, resp. jeho členovia sú úplne závislí na médiách a pasívne prijímajú ich obsahy. Druhý aspekt predpokladá, že publikum je schopné vyberať si medzi jednotlivými médiami a interpretovať ich obsahy.
Typológia mediálnych publík sa postupne snaží reflektovať nové impulzy, ktoré vyvolávajú premeny postmodernej spoločnosti a takisto nástup nových komunikačných technológií.
Lit.: JANDOUREK, Jan. Sociologický slovník. Praha : Portál, 2001.
JIRÁK, Jan, Köpplová, Barbora. Média a společnost. Praha : Portál, 2003.
REIFOVÁ, Irena. Slovník mediální komunikace. Praha : Portál, 2004.