(angl. radiodiction) – štýl rozhlasového prejavu, zvuková interpretácia rečového prejavu v rozhlasovom vysielaní. Môže mať podobu rôznych úrovní, v závislosti od žánrovej realizácie a autorského zámeru. Umocnená hudbou má veľkú silu vplývať na rozhlasového poslucháča, jeho myslenie, názory i záujmy. Vzhľadom na akusticko-auditívnu podstatu rozhlasového média štylistiku rozhlasovej reči tvarujú dva podstatné hraničné komponenty: jazyk a zvuk. Rozhlasový jazykový štýl rešpektuje hranice zvukovej podoby jazyka. Kvalitatívna úroveň v žurnalistickej, textovo-interpretačnej činnosti redaktorov a moderátorov si vyžaduje rešpektovanie primárnej zásady zvukovej realizácie rozhlasovej tvorby, založenej na princípe hovorovosti. Podstatným kritériom rozhlasovej reči je teda ústna podoba rozhlasového prejavu (je charakteristická pre hovorový štýl), typickými znakmi sú predovšetkým autentickosť, variabilnosť, zrozumiteľnosť, spontánnosť, adresnosť, expresívnosť, improvizácia.
V tomto princípe pramenia základné zvukové špecifiká hovoreného slova v rozhlase, ako aj následne vyplývajúce podmienky a zásady rozhlasovej reči:
- správna intonácia
- artikulácia
- primeraná dynamika prejavu
- rytmus a striedanie hlasu s hudbou.
Významnou súčasťou rečového majstrovstva je využitie sugestívnosti ľudského hlasu. Vyrovnávacím protipólom efemérnosti rozhlasového prejavu, ktorý je negatívnym príznakom rozhlasovej, akusticky modulovanej komunikácie, v procese audiálneho vnemu zvukového produktu, je uplatňovanie primeranej zrozumiteľnosti a zreteľnosti interpretovaných textov.
Rozhlasová reč nie je štýlom spisovného jazyka. Predstavuje špecifickú kompozíciu viacerých jazykových štýlov (hovorový, publicistický, umelecký) v zvukovej realizácii, pričom publicistický je tu najvýraznejší, jeho jazykové prostriedky vytvárajú a usmerňujú tvar výrazových prvkov rozhlasového prejavu.
Štylistické vlastnosti rozhlasového prejavu sú priamo úmerné výberu jazykovo-intonačných a zvukových výrazových prostriedkov a ich kompozičnému usporiadaniu v materiáli. Štylistika rozhlasovej reči predstavuje bohatú kombináciu lexikálnej, gramatickej, intonačnej a kompozičnej roviny. V konkrétnej realizácii to znamená predovšetkým výber adekvátnych prvkov: jednoduché syntaktické konštrukcie, stručné, výstižné lexikálne jednotky (krátke, konkrétne výrazy), prehľadná kompozícia prejavu, primeraná intonácia, tempo rozhlasovej reči. Štylistický výraz slovníka je najvýraznejším komponentom v priamej nadväznosti na morfológiu, syntax a fonetiku konkrétneho rozhlasového materiálu. Vzájomný pomer slovných druhov v texte s využitím príslušných gramatických kategórií má jednoznačný cieľ – vytvárať štylistický základ pre zrozumiteľné vnímanie obsahu adresátom.
V súvislosti so slovosledom vety, kde hrá prím voľnosť a variabilnosť v texte, treba podčiarknuť pozornú a dostatočnú apretáciu.
Vyrovnaná a dôsledná rečová interpretácia prejavu rozhlasového komunikátora (redaktora, moderátora, spíkra) zvyšuje informačný efekt vo vedomí adresáta.
Lit.: ČERTÍKOVÁ, H. Na okraj vetnej melodiky v Slovenskom rozhlase. In: Ortoepia, prednes a interpretácia v Slovenskom rozhlase. Zborník 2. jazykovej konferencie Slovenského rozhlasu. Bratislava : Slovenský rozhlas, 2002, s. 45-47.
FINDRA, J. Zvuková rovina jazykových prejavov v rozhlase. In: Slovenčina v Slovenskom rozhlase v súvislosti s kultúrou a spôsobom myslenia. Zborník z jazykovej konferencie. Bratislava : Slovenský rozhlas, 2000.s. 60-69.
MISLOVIČOVÁ, S. Jazyk na vlnách éteru. In: Kultúra slova, 1994, roč. 28, č.5, s- 263-268.
MISLOVIČOVÁ, S. Jazyk ako pracovný nástroj. In: Slovenčina v Slovenskom rozhlase v súvislosti s kultúrou a spôsobom myslenia. Zborník z jazykovej konferencie. Bratislava : Slovenský rozhlas, 2000, s. 70-77.
MISTRÍK, J. Štylistika rozhlasového prejavu. In: Novinár v rozhlase. Martin: Matica slovenská, 1970.