[z gr. sémeion – označenie] (angl. semiotics; nem. e Semiotik) – teoretická disciplína, ktorá sa zaoberá znakmi, skúma proces označovania, tvorby významov a výmeny informácií (komunikáciu). Semiotika sa etablovala v jazykovede, kde jej teoretickú existenciu sformuloval Ferdinand des Saussure (1857–1913) v diele Kurz všeobecnej lingvistiky (1916). Malo ísť o odbor, ktorý by neskúmal iba jazykové jednotky, ale sústredil by sa na širšiu kategóriu znakov.
Saussure v Kurze tvrdil, že lingvistické znaky nemajú pevné dané významy, ale ich význam závisí od systému vzájomných diferencií (napr. slovo „pekný“ je opakom „škaredý“). V jazyku rozlíšil „langue“, formálnu štruktúru znakov, a „parole“, reč, konkrétne použitie jazyka v každodennom živote. Podobne v znaku rozoznáva zložku s názvom „signifiant“ (označujúce to, čo označuje nejaký predmet) a „signifié“ (označované predmet, ktorý je označený znakom). Semiotika prevzala množstvo pojmov z lingvistiky a literárnej vedy. K základným napríklad patrí znak, význam, zvýznamňovanie, konotácia, denotácia, paradigma, syntagma, označovanie, kód, text, textualita, intertextualita, štruktúra, symbol, diskurz, reprezentácia, narácia, interpretácia.
Semiotika sa považuje za formu štrukturalizmu. Štrukturalizmus sa zameriava na hĺbkové, nemenné štruktúry v pozadí kultúry, ktoré ovplyvňujú, dokonca determinujú životy jedincov, formujú kognitívne (poznávacie) procesy. Semiotika sa naproti tomu zameriava viac na „povrch“ kultúry a skúma jej premenlivé formy, najmä spôsoby, akým je v nich organizovaný význam. Zo semiotiky sa stal jeden z kľúčových nástrojov analýzy súčasnej kultúry. Orientuje sa na zložku „langue“, na pravidlá a konvencie, ktoré usporadúvajú jazyk a jazyku podobné štruktúry. Keďže si všíma významy a proces ich kódovania do znakov a skupín znakov, umožňuje nielen interpretovať literárne texty, ale aj fotografiu, film, televízne vysielanie – každý kultúrny produkt a činnosť, na ktoré sa dalo nazerať ako na text alebo diskurz. Užitočná bola aj pri analýze ideológie. Ideológia nie je neviditeľná, ale môže sa prejaviť v gestách, znakoch, obrazoch, rovnako ako v slovách. Za zakladateľov semiotiky sa považujú matematik, logik a metodológ Charles Sanders Peirce (1839–1914) a filozof Charles W. Morris (1901–1979), kľúčovým dielom bola Morrisova publikácia Foundations of the Theory of Signs (Základy teórie znakov) z roku 1938. Semiotiku spopularizovali Roland Barthes (Mytológie, 1957) a Umberto Eco (Chýbajúca štruktúra, 1968).
Z historického hľadiska má semiotika korene už v antickej filozofii. Platón prišiel s definíciou znaku, tvrdil, že znaky označujú predmety na základe dohody. Aristoteles vzťah medzi označovanou vecou a slovom nazýva „sémeion“ (označenie) a vzťah medzi pojmom a jeho slovným vyjadrením nazýva „symbolon“ (znak). Stoici opísali vzťahy medzi znakom a označovaným predmetom (denotát), ktorý dnes označujeme ako trojuholník referencie (znak – denotát – význam). V stredoveku sa k problémom semiotiky priblížili učenci, ktorí sa sporili o koncepcie realizmu (Anselm z Canteburry, Roger Bacon) a nominalizmu (Peter Abelard, Villiam Occam). V novoveku reprezentujú semiotické myslenie Francis Bacon, Thomas Hobbes, John Locke, John Stuart Mill, Gottlob F. L. Frege. Okrem De Saussura, Peirca a Morrisa semiotiku rozvinuli aj Louis Hjemslev, Charles K. Ogden, Ivor A. Richards. So semiotickými konceptmi pracuje aj Noam Chomsky (1928).
Semiotika sa stala využívaným nástrojom analýzy kultúry napr. v Birminghamskej škole. Nevýhodou semiotiky je koncentrácia na texty a produkty. Semiotika neumožňuje skúmať konkrétnu prax vo využívaní týchto textov a produktov alebo správanie účastníkov kultúry. Preto ju musia dopĺňať etnografické štúdiá rôznych sociálnych skupín v spoločnosti, najčastejšie publika.
Lit.: BARKER, Chris. Slovník kulturálních studií. Praha : Portál, 2006.
BARTHES, Roland. Mytologie. Praha : Dokořán, 2004.
ECO, Umberto. Mysl a smysl. Praha : Moraviapress, 2000.
DOUBRAVOVÁ, Jarmila. Sémiotika v teorii a praxi. Praha : Portál, 2002.