– proces prenášania žurnalistických celkov (obsahov) od komunikátora k disperznému publiku verejne, technickými prostriedkami a jednosmerne. Užší pojem, než masová komunikácia. Začína sa u individuálneho komunikátora (novinára, redaktora), ktorý spoločenské informácie pretvára na žurnalistické (vyznačujú sa aktuálnosťou, publicitou a periodickosťou), čím z nich vytvára žurnalistické prejavy. Z množiny žurnalistických a nežurnalistických prejavov komponuje redakcia ako kolektívny komunikátor žurnalistické celky, ktoré predstavujú zhmotnený zámer redakcie a sprostredkovane aj vydavateľa pôsobiť na verejnosť.
Žurnalistická jednotlivosť (žurnalistický prejav) sa vždy dostáva k recipientovi iba v skladbe žurnalistického celku. Aby disperzný recipient, ktorý je množinou jedincov, mohol žurnalistický celok prijať, sprostredkúvajú mu ho masovokomunikačné prostriedky (tlač, film, rozhlas, televízia a najnovšie aj onlinové periodiká), ktoré ako jediné šíria žurnalistiku. Žurnalistické celky musia byť prispôsobené technickým danostiam masmédií. Proces žurnalistickej komunikácie sa končí u recipienta, ktorý sa s obsahom žurnalistického celku môže v rôznej miere stotožniť. Spätná väzba môže v žurnalistickej komunikácii nastať, ale rovnako ako v prípade masovej komunikácie, nie je plnohodnotná, lebo komunikant nemôže použiť rovnaké prostriedky ako komunikátor.
Žurnalistická komunikácia nie je samostatný druh komunikácie ako interpersonálna alebo masová komunikácia, ale je súčasťou masovej komunikácie. Uvádza sa najmä z didaktických dôvodov, aby bolo zrejmé, aké miesto zaberá v masovej komunikácii žurnalistika.
Lit.: CHARVÁT, Juraj. Novinárska komunikácia. Bratislava: Tatrapress, 1990.
VOJTEK, Juraj. „Novinárstvo: charakteristické črty, vznik a vývoj.“ In: MATÚŠ, Jozef – VALENTOVIČOVÁ, Dagmar – MAGÁL, Slavomír. Malá encyklopédia masmediálnej a marketingovej komunikácie. Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda, Fakulta masmediálnej komunikácie, 2006. S. 214-235.