(angl. communication) – symbolická výmena významov, ich produkcia a recepcia v komplexnom sociokultúrnom kontexte. Pojem komunikácia znamená napr. 1. v rétorike súhrn osvojiteľných praktických rečníckych zručností, 2. v semiotike sprostredkúvanie zdieľaných významov v symbolickej podobe, 3. vo fenomenológii dialóg ako skúsenosť s druhými, 4. v kybernetike spracúvanie informácií, 5. v sociálnej psychológii druh sociálnej interakcie, 6. v sociológii (re-)produkciu spoločenského poriadku, 7. podľa kritickej sociálnej teórie reflexiu diskurzu. (Craig, 1999)
John Dewey v roku 1916 a vo svojich neskorších prácach načrtol dve základné poňatia komunikácie, ktoré James Carey v eseji Communication as Culture (1989) pomenoval ako transmisívne a rituálové (často širšie nazývané kultúrne). Tieto poňatia paradigmaticky rámcovali doterajší výskum komunikácie (prvé hlavne do 60. rokov, druhé výraznejšie od 70. rokov 20. storočia), pričom sa konkrétnejšie prejavili napr. v podobe komunikačných modelov (prenosového a/verzus kultúrneho), ale aj vo voľbe základných metodologických východísk komunikačných a mediálnych štúdií.
V rámci transmisívneho chápania je komunikácia konceptualizovaná ako prenos informácií, proces ich vysielania (odovzdávania) a prijímania, realizovaný v priestorovej doméne (cez komunikačný kanál). Zdroje metafory dopravy, poštovej zásielky alebo potrubia, využívanej na popis komunikácie, možno hľadať vo vynáleze nových alebo zdokonalení už jestvujúcich prenosových prostriedkov (napr. doprava, spoje) v priebehu 19. storočia. V slovenčine sa napr. plurálová forma slova komunikácia dodnes používa vo význame cestnej siete.
Podstatou kultúrneho poňatia komunikácie je pokus o jej uchopenie ako prostriedku reprodukcie kultúry, ako symbolického „priestoru“ umožňujúceho stretávajúcim sa subjektom zdieľanie významov (t. j. podieľanie sa na ich tvorbe i „vlastníctve“). Spojenie kultúry ako dynamického (v čase sa meniaceho) javu rozširuje chápanie komunikácie o časový rozmer. Práve zachovanie kultúry v čase je podstatou rituálového výkladu komunikácie Jamesa Careyho. Pozornosť štúdia komunikácie sa presmerúva z izolovaných procesov na hlbšie sociokultúrne ukotvené fenomény.
Procesuálne modely komunikácie (napr. matematický model Clauda Shannona a Warrena Weavera a model Harolda Lasswella z konca 40. rokov 20. storočia) vymenovaním a názorným usporiadaním niekoľkých základných prvkov komunikačného procesu v počiatkoch štúdia komunikácie a médií prispeli k jeho systematizácii (a tým aj inštitucionalizácii). Dominovali aj socialistickej teórii žurnalistiky a médií v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Carey predpokladá, že hoci je transmisívny výklad komunikácie v západnej kultúre 20. storočia rozšírenejší, v skutočnosti je staršie rituálové poňatie a práve ono, asociované so zdieľaním myšlienok, združovaním, spoločenstvom (jeho synonymum komunita s výrazom komunikácie etymologicky súvisí), stálo pri samotnom zrode ľudskej kultúry. Chápanie komunikácie ako rituálu prekonáva predstavu, že nevyhnutným zámerom komunikácie je výmena informácií: napr. v prípade fatickej komunikácie (termín Romana Jakobsona) ide o nadviazanie a udržanie kontaktu, cieľom je sama interakcia ako realizácia spoločenského vzťahu (príkladmi sú susedský rozhovor alebo konverzácia medzi neznámymi ľuďmi vo výťahu).
Komunikáciu ako jadro svojho záujmu skúmajú teória komunikácie, komunikačné štúdiá (transdisciplinárne štúdium komunikácie, mediálne štúdiá) a komunikológia.
Komunikáciu možno typologizovať napr. podľa spoločenských úrovní:
1. intrapersonálna (vnútorný dialóg jedinca); 2. interpersonálna (medzi jedincami, pričom minimálnym prípadom sú dvaja účastníci, tzv. dyáda); 3. skupinová; 4. celospoločenská (verejná). Denis McQuail (1999, s. 27) jednotlivé typy hierarchicky usporadúva do tzv. pyramídy komunikácie, v ktorej základňu tvorí intrapersonálna a vrchol celospoločenská komunikácia, pričom smerom nahor ubúdajú počet prípadov (konkrétnych komunikačných aktov) a použiteľných komunikačných kanálov, no naopak vzrastajú komplexnosť, mediovanosť, množstvo potenciálnych prijímateľov (t. j. dosah komunikácie) a inštitucionálny charakter komunikácie. Ďalšou možnosťou je rozlišovanie komunikácie priamej („zoči-voči“, „tvárou v tvár“) a sprostredkovanej (mediovanej), teda mediálnej komunikácie.
Lit.: CAREY, James. Communication as Culture. Winchester : Unwin Hyman, 1989.
CRAIG, Robert. Communication Theory as a Field. In: Communication Theory, 1999, 9, 2, s. 119 – 161.
GRIFFIN, Em. A First Look at Communication Theory. McGraw-Hill, 1991.
McQUAIL, Denis. Úvod do teorie masové komunikace. Praha : Portál, 1999.