(angl. mass society) – organizovaný sociálny systém vzťahov, v ktorom jednotlivci pod vplyvom spoločensko-politických, technicko-technologických a ekonomických faktorov opúšťajú tradičný spôsob života (najmä roľnícky) a podriaďujú sa novému. Termín masová spoločnosť zaviedol William Kornhauser v druhej polovici minulého storočia. Medzi základné impulzy vzniku masovej spoločnosti zaradil urbanizáciu, industrializáciu, migráciu a rast gramotnosti obyvateľstva i demokratizáciu politického života. Tradičný spôsob života upevňoval inštitút rodiny a intenzívne interpersonálne vzťahy v rámci danej society alebo komunity. Masová spoločnosť vykorenila tieto väzby, jednotlivca izolovala a atomizovala v presne vymedzenom teritoriálnom celku, čím sa odtrhol od svojich pôvodných väzieb a ocitol sa osamotený v mase anonymných ľudí. Podľa Denisa McQuaila pojem masa predstavuje veľký súbor ľudí, ktorý nie je diferencoavaný a pozitívny, pretože v ňom chýba poriadok a je typickým prejavom masovej spoločnosti.
Medzi prvých kritikov masovej spoločnosti patrili autori v 19. storočia, poukazujúci na nebezpečenstvo podriaďovania sa väčšinovému vkusu más (Alexis De Tocqueville) a na hrozbu premeny demokratickej spoločnosti na spoločnosť davov (Friedrich Nietzsche). 20. storočie rozšírilo negativistické chápanie masovej spoločnosti o nové témy. Jednou z najfrekventovanejších bola elitárska teória kritizujúca nebezpečenstvo diktatúry más, ktorá v spoločnosti zavádza nízku kultúru zameranú na materiálne pôžitky (Ortega Y Gasset, T. S. Eliot, F. R. Leavis). V druhej polovici 20. storočia sa Daniel Bell pokúsil zbaviť nánosy pojmu masová spoločnosť od ideologických prívlastkov. Podľa neho masová spoločnosť oslabila sociálnu kontrolu primárnych skupín (napríklad rodiny, susedov, komunity), pričom posilnila profesionálne, funkčné vzťahy, pretože vzrástla špecializácia profesií i vzdelania. Hoci sa spoločnosť ako celok stala vzdelanejšia a dynamickejšia, súčasne vznikli veľké sociálne i vzdelanostné disproporcie medzi jednotlivými vrstvami. Posilnil sa proces postupnej straty kontroly nad okolitým svetom.
Súčasné, postmoderné východiská teoretikov, skúmajúcich problematiku masovej spoločnosti, sa zhodujú s premisami bádateľov minulého a predminulého storočia v niekoľkých bodoch: jednotlivci sú spoločensky i psychicky izolovaní a dezorientovaní, v interaktívnom vzťahu jednotlivca s okolím prevláda odosobnený prístup, pre spoločenské vzťahy je typický formalizmus a pragmatizmus. Teoretici zároveň dokázali, že masy nie sú absolútne homogenizované, ale diferencované a že publikum nie je ľahko ovládateľné, manipulovateľné masovými médiami. Podľa Zygmunda Baumana (2000) postindustriálny, informačný alebo postmoderný variant masovej spoločnosti charakterizuje najmä bezbariérová, dynamická mobilita špičky spoločenskej hierarchie. Elita si vytvára vlastné ostrovy, centrá v chránených, luxusných sídlach vo veľkých mestách, separovane od ľudí nižších vrstiev. Na hrane stretov dvoch svetov – prepychu a absolútnej chudoby, žije stredná vrstva spoločnosti.
Lit.: BAUMAN, Zygmund: Globalizácia. Bratislava : Kalligram, 2000.
BELL, Daniel. Kulturní rozpory kapitalizmu. Praha : Sociologické nakladatelství, 1999.
CANNETI, Elias. Masa a moc. Praha : Arcadia, 1994.
GASSET, Ortega. Vzpoura davů. Praha : Naše vojsko 1993.
Le BON, Gustave : Duše davu. Praha : Rozhledy, 1977.
McQUAIL, Denis. Úvod do masové komunikace. Praha : Portál, 1999.
REIFOVÁ, Irena. Slovník mediální komunikace. Praha : Portál 2004.