(angl. editing; nem. e Editierung) – kolektívny, cieľavedomý redakčný proces, v ktorom je vydanie jedného žurnalistického celku (čísla) východiskom tvorby ďalšieho. Redigovanie sa člení na niekoľko fáz: 1. vyhľadávanie a výber (selekcia) aktuálnych javov spoločenskej reality, 2. výber žurnalistických a nežurnalistických prejavov, 3. apretácia a adjustácia zvolených žurnalistických a nežurnalistických prejavov, 4. tvorba obsahovo i formovo vyváženej makety celku a 5. získavanie ohlasov na vydaný celok. Do redigovania sa nezaraďuje technická realizáciu žurnalistického celku, ktorá sa neodohráva v redakcii, ale v tlačiarni.
V prvej fáze redigovania redaktor pozoruje a osvojuje si spoločenskú realitu alebo tematickú oblasť, rezort na základe určitého hodnotového kľúča, ktorý je buď osobnou dispozíciou redaktora, alebo je spoločný pre celú redakciu. Poznávanie v novinárstve pomáhajú formovať zdroje informácií: vydavateľské orgány, agentúry (spravodajské, článkové, špecializované), informačné služby rôznych inštitúcií, tlačové podujatia (brífingy, besedy a konferencie), listy, telefonáty a e-maily čitateľov, príspevky spolupracovníkov, domáca a zahraničná periodická a neperiodická tlač, rozhlasové a televízne vysielanie, teletext, dokumentárny a spravodajský film, internet, dokumentačné databázy a pod. Zmyslom sledovania spoločenského diania pre redaktora je získavanie informácií na tvorbu vlastných textov a usmerňovanie ďalších redaktorov, externistov. Na rozdiel od minulosti redakcie nečakajú na automatický prísun textov, ale na základe poznania problematiky a spoločenských pohybov a potrieb, si priamo objednávajú informácie o určitých udalostiach.
V druhej fáze redigovania robia redaktori vyber z predložených žurnalistických a nežurnalistických výpovedí (s výnimkou inzercie) podľa priorít redakcie, spoločenskej potreby a v súlade s vlastným vkusom. Vo vzťahu k textom pôsobia ako kritici. Najprv vyraďujú nepublikovateľné texty (napr. pre nekvalitu či nedostatočnú kvalitu, ale aj napr. pre problematickosť z pohľadu práva). Napriek tomuto predbežnému výberu stále zostáva veľké množstvo textov, na ktorých zverejnenie nie je priestor. Podľa niektorých výpočtov sa napr. iba štvrtina agentúrneho spravodajstva dostáva na plochu novín. Tento užší výber robí redakcia na základe: 1. špecifík média, pre ktoré výpoveď vznikla, 2. jeho typológie a 3. redakčnej filozofie, ktorú redakcia vyznáva. Už výber materiálu sa môže stať nástrojom manipulovania verejnej mienky (ak jeho selekcia nezodpovedá objektívnym spoločenským potrebám). Výber sa deje na niekoľkých stupňoch, zvyčajne na troch: 1. redaktor zodpovedný za príslušné rezorty (radový redaktor) vyberá žurnalistické prejavy v zhode s vlastnou predstavou o potrebe pokrývania týchto rezortov, 2. redaktor zodpovedný za príslušnú tematickú oblasť (najčastejšie vedúci oddelenia) vyberá novinárske prejavy v zhode s koncepciou práce oddelenia, ale aj s plochou, ktorú v žurnalistickom celku pokrýva, 3. zodpovedný funkcionár (najmä hlavný sekretár či sekretár, prípadne vedúci vydania) vyberá rukopisy na základe celkovej koncepcie periodika, ale aj z hľadiska konkrétneho čísla. Každý žurnalistický prejav, ale aj niektoré nežurnalistické prejavy prechádzajú v redakcii od jednej inštancii k druhej. V závislosti od ich autorstva môže byť tento pohyb trvať kratšie (u internistov), alebo dlhšie (u externistov).
V tretej fáze sa vybrané texty aj adjustujú; upravujú sa vecne, žánrovo a jazykovo-štylisticky. Základ tejto činnosti robí redaktor, ktorý text dodal. Preveruje ho po stránke vecnej, jazykovo a štylisticky ho upravuje, teda apretuje, prípadne ho prispôsobuje priestoru, ktoré mu v čísle predbežne pridelili, vyberá mu titulok. Vedúci oddelenia adjustuje text najmä z pohľadu jeho zaradenia do súboru iných výpovedí príslušnej tematickej oblasti. Sekretár pracuje na texte predovšetkým z pohľadu jeho zatriedenia do budúceho výtlačku. Žurnalistický prejav sa adjustuje len z hľadiska štruktúry a kompozície pripravovaného čísla (prípadne sa robí aj celková úprava – napr. doplní sa chýbajúci titulok, text sa preštylizuje). Teoreticky môže každý žurnalistický text v redakcii existovať v niekoľkých podobách, podľa počtu pracovníkov, cez ktorých prechádzal. Ak jeho autorom je externista – v štyroch, ak internista – v troch, či ešte v menšom počte (v závislosti od toho, kto je jeho autorom).
Vo štvrtej fáze vzniká obsahovo i formovo vyvážená maketa pripravovaného výtlačku, ktorú potom tlačiareň technicky realizuje. Táto fáza redigovania sa pri tradičnej tlači (pred fotosadzbou) členila na dve fázy: predpisovanie novinárskych prejavov a ich zakresľovanie do zrkadla. Predpísať znamenalo určiť prejavu grafickú podobu a zakresliť ho do zrkadla značilo vymedziť mu priestor na strane.
Keďže plocha žurnalistického celku a jednotlivých strán nie je čitateľsky rovnako príťažlivá, žurnalistické prejavy „sa presadzujú“ na vybrané strany a miesta s prihliadnutím na štruktúru čísla a na spoločenskú dôležitosť týchto prejavov. Súbor zrkadiel všetkých strán je maketou budúceho žurnalistického celku. V rozhlase, televízii a vo filme je maketou žurnalistického celku scenár. Spätná väzba o prijatí žurnalistických prejavov a celkov čitateľmi, získaná vo forme ohlasov, prípadne sociologickým výskumom, slúži ako jedno z východísk tvorby ďalšieho žurnalistického celku. Redigovanie je proces, ktorý je súčasne uzatvorený (zo zorného uhla jednotlivého čísla) a neuzatvorený (z pohľadu radu čísel). V staršom chápaní sa pod redigovaním rozumie apretácia.
Lit.: GARLICKI, Boleslaw. Metodyka redagowania gazety. Kraków : Ośrodek Badań Prasoznawczych, 1981.
GARLICKI, Boleslaw. Selekcja informacji w dziennikarstwie. Kraków : Ośrodek Badań Prasoznawczych, 1981.
GEORGIEV, Dimitr. Režissura gazety. Moskva : Mysľ, 1979.
GIBSON, Martin L. Editing in the Electronic Age. 3rd Edition. Iowa : Iowa State University Press/Ames, 1991.
CHARVÁT, Juraj. Proces redigovania. (Náčrt náuky o redigovaní). I. Proces redigovania všeobecne. Bratislava : Tatrapress, 1991.
CHARVÁT, Juraj. Proces redigovania. (Náčrt náuky o redigovaní). II. Fázy redigovania. Bratislava : Tatrapress, 1991.
CHARVÁT, Juraj. Proces redigovania. (Náčrt náuky o redigovaní). III. Usmerňovanie procesu redigovania. Bratislava : Tatrapress, 1992.
TUŠER, Andrej. Ako sa robia noviny. Bratislava : Sofa, 1999.
VOJTEK, Juraj. Úvod do organizácie redakčnej práce a redigovania. Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 1995 (1. vydanie), 2000 (2. prepracované a doplnené vydanie).