(angl. radio communication) – elektronický typ masmediálnej komunikácie, datovaný od vzniku, resp. vysielania prvých rozhlasových médií vo svete (20. roky 20. stor.), predstavuje systém zvukovo modulovaných informácií, vo forme špecifických znakov, symbolov a ďalších zložitých štruktúr, ktoré prinášajú širokému auditóriu reprodukovaný, akustický obraz sociálnej reality súčasného sveta. Rozhlasová komunikácia ako diaľkové informačné pôsobenie rozhlasového média na poslucháčsku verejnosť, v ktorej sa periodicky (nepretržite) realizuje zvukový spôsob prenosu, resp. sprostredkovania a distribúcie informácií k poslucháčovi, rešpektuje princíp modelového komunikačného reťazca. Rozhlasový komunikátor je reprezentovaný rozhlasovou inštitúciou a zastúpený redaktorom, moderátorom, spíkrom, mediálno-komunikačný produkt je v podobe rozhlasového programu, relácie, komunikačné médium predstavuje vysielacie centrum, resp. rozhlasová stanica, prenosový kanál, ako aj sieť rozhlasových prijímačov a recipientom na konci reťazca, resp. adresátom rozhlasovej komunikácie je poslucháč.
Rozhlasová komunikácia prezentuje strešný pojem vo vzťahu k rozhlasovej žurnalistike, pričom obsahuje šírenie všetkých zvukových foriem rozhlasového programu, žurnalistických, umeleckých, dramatických, hudobných i zábavných súčastí. Obsahuje všetky podstatné a charakteristické vlastnosti vyjadrujúce proces masmediálnej komunikácie ako aj jej tvorivej žurnalistickej zložky:
– masovosť (informácia je určená masovému poslucháčovi, predstavuje zásah do verejnej mienky)
– periodicita (pravidelne opakujúca sa produkcia toku aktuálnych informácií prostredníctvom rozhlasovej komunikácie)
- aktuálnosť (šírenie informačných obsahov s aktuálnym kontextom)
- autentickosť (autorsky realizovaná informácia o aktuálnych problémoch a spoločenských otázkach)
- publicita (zverejňovanie podstatných a spoločensky významných informácií a ich súvislostí)
- dokumentárnosť (reprodukcia spoločenských udalostí, informácií, faktov, poznatkov a názorov).
Rozhlasová komunikácia (v jej rámci i rozhlasová žurnalistika) je charakteristická zvláštnosťami zvukovo- komunikačných podmienok, ktoré sú typické pre rozhlasový fenomén, resp. sa prejavujú v rozhlasových médiách intenzívnejšie. Tieto výrazné vlastnosti svojím pôsobením predstavujú charakteristický príznak rozhlasového vysielania, sú označované ako rozhlasové špecifiká. Tieto špecifické črty možno zliať do jedného akusticko-audiálneho princípu, pod ktorým sa rozumie kvalitatívna hodnota a norma rozhlasovej komunikácie. Charakteristickou vlastnosťou rozhlasovej komunikácie v zmysle schopnosti pohotovo sprostredkovať aktuálne informácie smerom k poslucháčovi je operatívnosť v tvorbe zvukového prenosu informácie i jej pôsobenia na auditórium. V nadväznosti na operatívnosť v rozhlasovom vysielaní pozitívne spolupôsobí nepretržitosť rozhlasového vysielania, v 24-hodinovom, plynulom, neprerušovanom toku slova a hudby. Dominantnými výrazovými prostriedkami, na ktorých je založená rozhlasová komunikácia, sú jazyk a reč v akustickej rovine. V mnohostrannej činnosti rozhlasových inštitúcií, v zmysle výroby a produkcie mediálnych obsahov pre verejnosť, v rámci systému rozhlasovej komunikácie, popri tvorivej činnosti pôsobia organizačné a marketingové zložky.
Lit.: Burton, Graeme – Jirák, Jan. Úvod do studia médií. Praha : Barrister and Principal, 2001.
DeFLEUR, Melvin, BALLOVÁ – ROKEACHOVÁ, Sandra. Teorie masové komunikace. Univerzita Karlova: Praha, 1996.
Charvát, Juraj. Masová komunikácia. Bratislava,1996.
LEHOCZKÁ, Viera, CHUDINOVÁ, Eva. Fenomén rozhlasu v systéme masmédií. Základy rozhlasovej žurnalistiky. Trnava : UCM, 2005.
RANKOV, Pavol. Masová komunikácia. Masmédiá a informačná spoločnosť. Levice : L.C.A. Publisher Group, 2002.