SLOVENSKO

Mediálna výchova na Slovensku nemá v podobe, v akej ju vnímame a aplikujeme do praxe v súčasnosti, dlhodobejšiu tradíciu. Počiatky jej systematickejšieho rozvoja môžeme pozorovať prakticky až začiatkom nového milénia. To však neznamená, že problematika médií a ich obsahov sa v spoločenskom a pedagogickom kontexte v minulosti vôbec nevyskytovala.

Historický exkurz do problematiky

Rôzne populárno-náučné a osvetové časopisy, ako aj ľudové kalendáre vychádzali na našom území už v priebehu 19. storočia a boli veľmi dôležitým a často jediným zdrojom informácií a osvety pre väčšinu obyvateľstva. Printové médiá boli dôležitým výchovným a osvetovým prostriedkom aj v medzivojnovom období. Okrem novín a časopisov pre dospelých čitateľov boli mimoriadne obľúbené aj časopisy pre deti a mládež, ktoré sa využívali aj v rámci vyučovacieho procesu.

Zaujímavý historický prehľad výskytu prvkov práce s mediálnymi obsahmi v pedagogických dokumentoch a materiáloch na území Slovenska priniesol výskum Márie Moravčíkovej, ktorá podrobne analyzovala učebné osnovy, metodické príručky, učebnice a ďalšie zdroje používané v školách v rokoch 1933 až 1997.[1] Už učebné osnovy materinského jazyka pre obecné školy z roku 1933 uvádzajú, že v 5. ročníku sa majú žiaci učiť tvoriť krátke správy o udalostiach a pozorovaniach, vo vyšších ročníkoch pribúda rozbor a reprodukcia článkov, tvorba inzerátov a tlačových oznámení. Dôležité je tiež rozvíjanie schopnosti selektovať dôležité informácie v novinových a časopiseckých článkoch. V týchto osnovách sa objavujú tematické celky, ktoré majú podporiť prácu s dostupnými informačnými zdrojmi. Pedagógovia sú podnecovaní, aby okrem učebnice a čítaniek pracovali na hodinách aj s textami z časopisov. Na túto činnosť mali vytvorené veľmi vhodné podmienky, nakoľko „…v rokoch 1918 – 1945 vychádzalo vyše 70 časopisov pre mladých čitateľov, z toho pre deti takmer 40.“[2]

Práca s mediálnymi obsahmi na hodinách materinského jazyka sa odporúčala aj v nových osnovách pre meštianske školy, ktoré vstúpili do platnosti roku 1939. V rámci slohovej výchovy sa odporúča písanie krátkych správ o spoločenských udalostiach alebo prečítaných publikáciách. Na viacerých školách sa začalo už v medzivojnovom období s vydávaním školských časopisov. V tomto období sa okrem novín a časopisov do vyučovania výraznejšie dostáva aj využitie rozhlasu. V 40. rokoch sa pre školy vysielalo trikrát týždenne v čase vyučovania. Rozhlas sa stal dôležitou zložkou vyučovania, čo dokumentuje skutočnosť, že napríklad v roku 1942 bolo z celkového vysielacieho času Slovenského rozhlasu deťom venovaných 7 600 minút, z čoho 4 707 minút tvorili relácie školského rozhlasu.[3]

Vývoj  v povojnovom období

Témy súvisiace s médiami sa objavovali v pedagogickej dokumentácii a literatúre aj v povojnovom období. Učebné osnovy slovenského jazyka a literatúry pre stredné všeobecnovzdelávacie školy z roku 1966 „…odporúčajú návštevy divadelných a filmových predstavení, koncertov a iných kultúrnych podujatí a aj prehľad rozhlasu a televízie. V osnovách pre sloh sa preberajú niektoré žurnalistické a im príbuzné žánre: rozprávanie, charakteristika, posudok, odborný opis, referát, diskusia, prejav, výklad, úvaha, výťah aj útvary publicistického štýlu. Žiaci by mali získavať zručnosti orientácie v kultúrnom dianí prostredníctvom literárnych časopisov a kultúrnych rubrík dennej tlače. Špecifická pozornosť sa venuje výchove filmového diváka, kde sa kladie osobitný dôraz na tému filmu ako masového umenia.“[4] V 60. a 70. rokoch sa začínajú vo väčšej miere využívať audiovizuálne komunikáty, ktoré mali predovšetkým funkciu oživiť a konkretizovať preberané učivo, ako aj zvýšiť záujem žiakov o príslušné tematické celky. Pre školy sa vyrábali rôzne typy krátkych filmov a televíznych relácií s didaktickým, inštruktážnym a často aj ideologickým zameraním. K dispozícii boli aj metodické pokyny pre učiteľov, ktoré mali uľahčiť ich integráciu do vyučovacieho procesu.

V tomto období vyšlo aj niekoľko publikácií, ktoré mali byť pomôckou pre učiteľov na uľahčenie využívania televíznych a filmových diel v rámci školského vyučovania. Roku 1969 bola vydaná publikácia J. Koblewskej s názvom Prostriedky masového vplyvu v škole (film, televízia, rozhlas), ktorá opisuje základné charakteristiky týchto médií a odporúča študentom viesť si mediálny denník, do ktorého si môžu zapisovať základné identifikačné údaje, ako aj svoje postrehy o filmoch alebo televíznych programoch, ktoré videli.[5] Roku 1976 vyšla publikácia Televízia a škola, kde sa uvádza: „Nik nemôže dnes odstrániť zo života žiakov tieto prostriedky masového vplyvu, preto bude lepšie vyťažiť z nich maximálny úžitok, čo možno dosiahnuť, ak sa v mládeži vzbudí kritický postoj k týmto prostriedkom. Vychovávatelia majú najmä naučiť mládež nachádzať vhodné programy na sledovanie. Učiteľ má pred sebou dve úlohy: vyučovať pomocou nových prostriedkov a pripraviť žiakov na ich sledovanie.“[6]

Práca s mediálnymi obsahmi počas vyučovania sa učiteľom odporúča aj v stredoškolských učebných osnovách z roku 1973, kde sa v rámci slovenského jazyka odporúča precvičovať písanie rôznych žurnalistických žánrov, ako aj praktická mediálna tvorba v rámci školských časopisov a rozhlasu. Učebné osnovy materinského jazyka z roku 1978 zdôrazňujú schopnosť analyzovať a hodnotiť jazykové prejavy, zhromažďovať informácie, triediť ich a pod. Obsahujú aj tematický celok Človek vo filme, rozhlase a televízii. Žiakom vo vyšších ročníkoch sa odporúča sledovať kultúrne rubriky, literárne a kultúrno-politické časopisy aj dennú tlač, ako aj pracovať v školskom rozhlase a písať do detských a mládežníckych časopisov. Učebnica slovenského jazyka pre 1. – 2. ročník stredných škôl (1985) v časti Knihy a odborné časopisy dáva do pozornosti rôzne tituly periodickej tlače a zaoberá sa informačným a administratívnym štýlom a ich žánrami. Učebnica sa venuje aj publicistickému štýlu a jeho funkciám. Jedna kapitola radí, ako správne čítať noviny a ako sa v nich orientovať.[7]

Sporadické zaraďovanie mediálnych prvkov do obsahu

Tieto trendy sporadického zaraďovania mediálnych prvkov do obsahu materinského jazyka pretrvali aj v 90. rokoch. Učebné osnovy materinského jazyka z roku 1995 obsahujú učivo o publicistickom štýle a jeho útvaroch. Ide najmä o kritiku, fejtón, komentár, reportáž. Učitelia by mali využívať aj názorné ukážky podľa konkrétnych výtlačkov novín. Témy zamerané na masovokomunikačné prostriedky a ich využívanie vo vzdelávaní sa teda objavujú vo všetkých ročníkoch druhého stupňa. Zároveň sa zdôrazňuje potreba naučiť žiakov vyberať si z mediálnej produkcie a uvedomovať si pozitívne a negatívne vlastnosti médií. V osnovách všetkých ročníkov sa odporúča využívať noviny, časopisy, rôzne rubriky z tlače, rozhlasové relácie a vhodné televízne programy.[8]

Krátky historický exkurz ilustrujúci výskyt mediálnych tém v osnovách slovenských škôl môže vzbudzovať zdanie určitej počiatočnej formy mediálnej výchovy, ktorá bola v našich podmienkach relatívne dobre etablovaná. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že výskyt týchto tém v osnovách mal skôr sporadický charakter a v žiadnom prípade nešlo o systematické vyučovanie mediálnej výchovy, ktorej základom by bol kritický, hodnotiaci a rozlišujúci postoj voči médiám a ich obsahom. Celý vzdelávací obsah v rokoch 1948 až 1989 bol pod extrémne silným vplyvom ideologických faktorov, čo sa okrem iného prejavovalo v tom, že veľká časť mediálnych textov mala charakter explicitnej alebo implicitnej propagandy, príp. zámerného persuazívneho pôsobenia na publikum. Podpora kritického myslenia vo vzťahu k mediálnym organizáciám alebo nimi produkovaným obsahom bola absolútne neprípustná a v školskom ani mimoškolskom prostredí vôbec nemala miesto. Z tohto dôvodu práca s mediálnymi textami v rámci vyučovania zostávala prevažne iba v rovine žánrologickej – žiaci sa učili charakteristické vlastnosti jednotlivých novinárskych žánrov a pracovali aj s autentickými textami printových médií. Na druhej strane relatívne vysokú úroveň mala mediálna didaktika, teda využívanie krátkych filmov a vzdelávacích televíznych relácií, ktoré mali zatraktívniť a priblížiť vybrané tematické celky žiakom.

Nové impuzly v prvom desaťročí

O počiatkoch rozvoja mediálnej gramotnosti a realizácii mediálnej výchovy v podobe, akú poznáme v súčasnosti, môžeme na Slovensku hovoriť až v prvom desaťročí nového milénia. Dovtedy bol koncept mediálnej výchovy aj v odborných pedagogických kruhoch prakticky neznámym pojmom a objavoval sa len zriedkavo – väčšinou ako súčasť akademického diskurzu na vysokých školách venujúcich sa masmediálnej komunikácii, žurnalistike a príbuzným odborom. Prvá odborná publikácia, ktorá bola explicitne venovaná mediálnej výchove, vyšla v roku 1999 v Národnom centre mediálnej komunikácie.[9] Vďaka tejto publikácii, ale aj v súvislosti s prijatím viacerých dokumentov a odporúčaní v Rade Európy, Európskej komisii a UNESCO sa problematike mediálnej výchovy začali venovať odborníci na viacerých vysokých školách, ale aj mimo akademického sektora.

„O rok neskôr pripravilo Národné centrum súčasného umenia projekt Otvorené vnímanie, ktorý mal mladým ľuďom priblížiť formy súčasného umenia, mal poukázať na možné spôsoby jeho reflexie a zlepšiť kultúrny prehľad. K jednotlivým častiam projektu (tanec, hudba, výtvarné umenie a film) boli k dispozícii metodické materiály použiteľné ako podklady pre učiteľov estetickej výchovy, centrum zorganizovalo aj niekoľko vzdelávacích cyklov pre pedagógov. S niektorými aspektmi mediálnej výchovy súvisela najmä časť projektu venovaná filmovému umeniu. Prvé systematické kroky týkajúce sa integrácie mediálnej výchovy do systému formálneho vzdelávania sa objavili až v roku 2003 na pôde Štátneho pedagogického ústavu, kde sa tejto téme venoval tím pod vedením Viery Kačinovej. V roku 2005 Ministerstvo školstva schválilo projekt Mediálna výchova ako nepovinný a voliteľný predmet na základných školách a osemročných gymnáziách. Od roku 2005 sa začalo s projektom experimentálneho overovania učebných osnov mediálnej výchovy pre druhý stupeň základných škôl a osemročných gymnázií. Overovanie prebiehalo celkovo v štyroch školách a predchádzala mu príprava experimentálnych učebných textov pre žiakov a metodických listov pre učiteľov.”[10] Do projektu sa ako odborní konzultanti a tvorcovia materiálov zapojili aj viacerí vysokoškolskí odborníci pôsobiaci v oblasti pedagogiky, žurnalistiky, teórie masovej komunikácie, kulturológie, psychológie a informatiky.[11]

 Koncepcia mediálnej výchovy

Kľúčovým míľnikom rozvoja mediálnej výchovy na Slovensku bol rok 2009, kedy z iniciatívy rezortu kultúry vznikla Koncepcia mediálnej výchovy v Slovenskej republike v kontexte celoživotného vzdelávania.[12] Dokument bol schválený uznesením Vlády SR dňa 16. decembra 2009. Na jeho príprave viac ako rok pracovala expertná skupina zložená zo zástupcov akademického sektora, ministerstiev kultúry a školstva, mimovládnych organizácií, verejnoprávnych médií, regulačných orgánov, Štátneho pedagogického ústavu a ďalších aktérov, ktorých sa táto problematika priamo alebo nepriamo dotýkala.

Koncepcia podrobne sumarizuje základné východiská, definičné rámce a medzinárodný kontext problematiky mediálnej výchovy, pričom prináša dôležité argumenty podporujúce nevyhnutnosť venovať sa rozvoju mediálnej gramotnosti naprieč celou spoločnosťou a všetkými vekovými skupinami – teda nielen v školskom, ale aj mimoškolskom prostredí a tiež v súvislosti s podporou mediálnych kompetencií dospelej populácie. Dokument odkazuje na odporúčania a strategické dokumenty týkajúce sa mediálnej výchovy, ktoré boli prijaté v prostredí medzinárodných inštitúcií, ako je Rada Európy, Európska komisia, UNESCO a ďalšie. Dôležitým dokumentom je najmä smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2007/65/ES z 11. decembra 2007, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady č. 89/552/EHS o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch, týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách). Uvedená smernica ustanovila pre všetky členské štáty oznamovaciu povinnosť o úrovni mediálnej gramotnosti. Slovenská republika je na základe tejto smernice povinná predkladať Európskej komisii v pravidelných trojročných intervaloch hodnotiacu správu o aktuálnom stave a úrovni mediálnej gramotnosti. Transpozícia tejto smernice do slovenskej legislatívy sa uskutočnila v roku 2009, kedy bola oznamovacia povinnosť o aktuálnom stave mediálnej gramotnosti zakomponovaná do Zákona o vysielaní a retransmisii.

Zámery koncepcie mediálnej výchovy

Podľa Koncepcie mediálnej výchovy v Slovenskej republike v kontexte celoživotného vzdelávania malo byť základným predpokladom fungovania systému mediálnej výchovy vymedzenie gestora tejto problematiky, ale aj zadefinovanie zodpovednosti a kompetencií jednotlivých subjektov. Kompetencie v rámci štátnej správy pre oblasť mediálnej výchovy mali byť prerozdelené medzi rezort kultúry a školstva. Jedným z cieľov tohto dôležitého koncepčného materiálu malo byť vytvorenie Centra mediálnej výchovy, ktoré malo plniť úlohy spojené so zabezpečovaním a uplatňovaním mediálnej výchovy v praxi. Centrum malo byť koordinátorom jednotlivých činností v tejto oblasti, malo sa podieľať na tvorbe výskumov, zámerov a projektov.[13] Žiaľ, zriadenie nového subjektu, ktorý mal byť podľa pôvodných zámerov súčasťou štruktúr Národného osvetového centra, sa nepodarilo zabezpečiť. Na vzniknutú situáciu ako prvá zareagovala Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, ktorej vedenie sa rozhodlo vyplniť jestvujúce vákuum v koordinácii a ďalšom rozvoji aktivít mediálnej výchovy. V druhej polovici roka 2010 bolo zriadené a vo februári 2011 slávnostne otvorené IMEC – Centrum mediálnej gramotnosti. Zriadenie a prevádzku centra v plnej miere zabezpečuje Fakulta masmediálnej komunikácie UCM bez akýchkoľvek dotácií alebo mimoriadnych príspevkov zo štátneho rozpočtu.

 Stručný prehľad cieľov IMEC-u

– Mapovanie stavu mediálnej výchovy v domácom a zahraničnom kontexte, informovanie o všetkých vzdelávacích a výskumných projektoch venovaných témam  súvisiacim s mediálnou výchovou, mediálnou gramotnosťou, mediálnym vzdelávaním a digitálnou gramotnosťou.

– Vytváranie jednotnej databázy a archivácia výskumných materiálov zameraných na tému mediálna výchova a mediálna gramotnosť na Slovensku a v zahraničí.

– Vytváranie knižnice publikácií domácich a zahraničných zdrojov k predmetnej problematike (vrátane učebných textov a metodických materiálov).

– Vytváranie archívu multimediálnych materiálov (vrátane ukážok a príkladov pre vyučovanie predmetu mediálna výchova na základných a stredných školách).

– Realizácia akreditovaných kvalifikačných vzdelávacích programov pre učiteľov mediálnej výchovy.

– Realizácia výskumných projektov v oblasti mediálnej výchovy a mediálnej gramotnosti.

– Prevádzkovanie webového portálu www.medialnavychova.sk venovaného mediálnej výchove.

– Organizovanie vzdelávacích aktivít s tematikou mediálnej výchovy pre študentov a pedagógov mediálnej výchovy.

– Spoluorganizovanie medzinárodných konferencií, seminárov a podpora verejnej diskusie o problémoch súvisiacich s témami mediálna výchova, mediálna gramotnosť a mediálne

vzdelávanie.

– Neformálne vzdelávacie a poradenské aktivity zamerané na rodičov, vychovávateľov, ľudí pracujúcich s mládežou a ďalšie cieľové skupiny, ktoré môžu mať záujem o tému mediálna výchova.

– Zverejňovanie základných informácií a materiálov, ktoré súvisia s mediálnou výchovou (slovník pojmov, výsledky výskumov, články, časti učebných textov, prezentácie z konferencií a pod.).

– Služby zvukových a televíznych štúdií Fakulty masmediálnej komunikácie UCM, ktoré možno využiť aj pre potreby základných a stredných škôl.

– Zabezpečovanie informačných kampaní a služieb zameraných na rozvoj mediálnej výchovy, mediálnej gramotnosti a mediálneho vzdelávania smerom k širokej verejnosti.[14]

Povinnosť informovať o stave mediálnej gramotnosti

Povinnosť informovať o stave mediálnej gramotnosti bola v našich podmienkach transponovaná do Zákona č. 308/2000 o vysielaní a retransmisii v zmení neskorších predpisov, ktorá v § 5, ods. 1, bod j) ustanovuje Rade pre vysielanie a retransmisiu povinnosť predkladať podklady na zhodnotenie stavu a úrovne mediálnej gramotnosti v Slovenskej republike. Rada pre vysielanie a retransmisiu poverila touto úlohou Fakultu masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V rámci predmetnej spolupráce od roku 2013 realizuje výskum úrovne mediálnej gramotnosti slovenskej populácie, ktorý bol podporený Agentúrou na podporu vedy a výskumu a ktorého výsledky budú slúžiť ako podkladový materiál na vypracovanie informačnej správy pre európske inštitúcie a ďalších záujemcov o problematiku.

Vznik mnohých iniciatív a projektov

Príprava Koncepcie mediálnej výchovy v Slovenskej republike v kontexte celoživotného vzdelávania bola impulzom pre vznik mnohých iniciatív, projektov, konferencií a publikačných aktivít, ktoré sa venovali tejto dôležitej téme. Uvádzame najdôležitejšie z nich:

• V októbri 2007 bol Ministerstvom školstva SR schválený projekt ďalšieho vzdelávania učiteľov – špecializovaného kvalifikačného štúdia pre učiteľov mediálnej výchovy. Projekt s názvom Príprava učiteľov mediálnej výchovy na základných školách a osemročných gymnáziách zastrešoval a v pilotnej verzii zrealizoval Štátny pedagogický ústav v rokoch 2008 – 2010, pričom na vzdelávacích aktivitách participovali odborníci z vysokých škôl a ďalších zainteresovaných inštitúcií.[15]
• V rámci projektu Návrh koncepcie výchovy k mediálnej gramotnosti na stredných školách v podmienkach Slovenskej republiky v rokoch 2006 – 2008 riešili odborníci z Fakulty masmediálnej komunikácie UCM možnosti a spôsoby zavádzania mediálnej výchovy v prostredí stredných škôl. V rámci projektu vznikli učebné texty, didaktické a metodické pomôcky pre učiteľov a žiakov a realizovali sa aj vzdelávacie aktivity pre pedagógov.[16]
• Výskumný projekt Mládež a médiá – úroveň mediálnej gramotnosti mladých ľudí na Slovensku (2007). Cieľom výskumu bolo zmapovať správanie a reakcie mladých ľudí ako jedného zo segmentov mediálneho publika a spôsob používania najnovších komunikačných technológií na komunikovanie vlastných myšlienok a názorov. Výskumnú vzorku tvorili mladí ľudia vo veku od 13 do 22 rokov, žiaci základných a stredných škôl a vysokoškoláci. Predmetom výskumu bola mediálna gramotnosť ako jedna z kľúčových kompetencií a spôsobilosť vyhľadávať, analyzovať, kriticky hodnotiť a produkovať informácie v rôznych formátoch.[17]
• Výskumný projekt ON-LINE GENERÁCIA – informácie, komunikácia a digitálna participácia mládeže v informačnej spoločnosti (2009) bol zameraný na analýzu účasti mladých ľudí na tvorbe, poskytovaní, zdieľaní, komunikovaní a využívaní informácií v on-line prostredí. Cieľovou skupinou projektu bola mládež vo veku od 13 do 30 rokov.[18]
• On-line prieskum aktívnych užívateľov internetu Bezpečnosť detí v oblasti využívania internetu a mobilného telefónu, ktorého cieľovou skupinou bola internetová populácia od 6 do 19 rokov a ich rodičia.[19]
• Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie sa od roku 2008 venuje problematike internetu a s ním súvisiacim rizikovým faktorom v živote detí a dospievajúcich. V roku 2010 zrealizovali v spolupráci s projektom Zodpovedne.sk výskum s názvom Dospievajúci vo virtuálnom priestore.[20]
• Výskumný projekt Nové vzory mládeže v kontexte mediálnej komunikácie (2011 – 2013), ktorého cieľom bolo analyzovať vzory súčasnej mladej generácie na Slovensku a zistiť, ako tvorbu týchto vzorov ovplyvňujú médiá.[21]
• Výskumný projekt Mediálna gramotnosť seniorov (2012 – 2013), ktorého cieľom bolo zisťovanie aktuálneho stavu mediálnej gramotnosti seniorov žijúcich na Slovensku.[22]
• Organizácia podujatia Junior and Senior Academy (JASA), ktoré bolo belgickou organizáciou Evens Foundation ocenené ako jeden z najlepších príkladov dobrej praxe v oblasti mediálnej výchovy. Cieľom projektu je zvyšovanie povedomia o kritickom a zodpovednom používaní rôznych druhov médií a posilňovanie medzigeneračných vzťahov.[23]
• Z iniciatívy Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie sa Slovensko zapojilo do medzinárodného projektu EU Kids Online III, ktorý sa od roku 2011 realizuje v rámci grantovej schémy Safer Internet Programme. Členmi slovenského tímu sú aj viacerí zástupcovia vysokých škôl a ďalších inštitúcií. Projekt je zameraný na problematiku výskumu príležitostí a rizík internetovej komunikácie a participuje na ňom väčšina krajín EÚ. Jeho koordinátorom je London School of Economics and Social Science.[24]
• Členstvo slovenských zástupcov v pracovnej skupine Media Literacy Expert Group, ktorá je súčasťou Európskej komisie, DG Education and Culture. Skupina je poradným orgánom Európskej komisie v Bruseli v oblasti mediálnej a informačnej gramotnosti a združuje expertov na túto oblasť z jednotlivých členských krajín. Od roku 2013 sa pracovná skupina zaoberá aj problematikou merania a hodnotenia úrovne mediálnej gramotnosti v jednotlivých členských krajinách Európskej únie.[25]    
• Členstvo zástupcov FMK UCM v celoeurópskej expertnej sieti ANR COST: Transforming Audiences, Transforming Societies, ktorej cieľom je výskum európskeho publika v meniacom sa mediálnom a komunikačnom prostredí v kontexte sociálnych, kultúrnych a politických zmien v Európe. Skupina sa okrem iného zaoberá problematikou konvergencie medzi počítačovou, mediálnou a informačnou gramotnosťou. Členovia tímu participujú v celoeurópskom výskumnom projekte Public Policies in Media and Information Literacy in Europe:Training and Capacity-Building in the Digital Age, v rámci ktorého boli pripravené súhrnné výskumné správy mapujúce problematiku aktuálneho stavu mediálnej výchovy a mediálnej gramotnosti v Európe.[26]
• Vydávanie odborného časopisu Media Literacy Student Magazine, ktorý je zameraný na podporu študentskej vedeckej a odbornej činnosti v oblasti mediálnych štúdií a mediálnej vedy.[27]
• Svetový kongres Rodina a médiá, Ružomberok, 5. 9. – 7. 9. 2008.
• Medzinárodná konferencia Mediálna výchova v otvorenom priestore, Bratislava, 21. 10. – 22. 10. 2010.
• Medzinárodnej vedecká konferencia Megatrendy a médiá 2012: Mediálna výchova a kultúrna identita, Smolenice, 24. 4. – 27. 4. 2012.
• Medzinárodnej vedecká konferencia Megatrendy a médiá 2013: Kultivácia médií – možnosti a bariéry, Smolenice, 26. 3. – 27. 3. 2013.
• Medzinárodnej vedecká konferencia Megatrendy a médiá 2014: Perspektívy ochrany mediálneho publika, Smolenice, 15. 4. – 16. 4. 2014.
• Národný projekt Aktivizujúce metódy vo výchove, ktorý realizuje Metodicko-pedagogické centrum a okrem iných tém sa zameriava aj na problematiku mediálnej výchovy v rôznych typoch školských zariadení.[28]

Mediálna výchova a jej miesto vo formálnom vzdelávaní

Mediálna výchova sa po prvýkrát stala súčasťou obsahu vzdelávania na základe školskej obsahovej reformy, ktorá sa začala realizovať v rokoch 2008 – 2009. V príslušnej školskej legislatíve je vymedzená ako povinná súčasť obsahu vzdelávania, pričom jednotlivé školy sa môžu rozhodnúť, v akej podobe ju budú integrovať do vzdelávacieho obsahu. Môžu si vybrať z troch základných foriem začlenenia prvkov mediálnej výchovy do svojich školských vzdelávacích programov:

1)Mediálna výchova ako prierezová téma, ktorá je integrovaná do vzdelávacieho obsahu vhodných vyučovacích predmetov.

Podľa výskumu zameraného na aktuálny stav začlenenia mediálnej výchovy do obsahu vzdelávania „…základné školy integrujú mediálnu výchovu v prevažnej miere do učebných predmetov, resp. vzdelávacích oblastí slovenský jazyk a literatúra (259 škôl), informatika (179 škôl), občianska výchova (140 škôl), etika (131 škôl) a umenie a kultúra, do ktorej sme zaradili aj predmety hudobnej, výtvarnej a estetickej výchovy (123 škôl). Ďalšie predmety, ktoré školy uvádzali, že do ich výučby integrujú témy mediálnej výchovy, boli prírodoveda, resp. prvouka, cudzí jazyk, dejepis, triednické hodiny, náboženská výchova.”[29] Podľa nadväzujúceho prieskumu realizovaného rovnakým výskumným tímom v prostredí stredných škôl vyplýva, že mediálnu výchovu „…integrujú v prevažnej miere do učebných predmetov, resp. vzdelávacích oblastí slovenský jazyk a literatúra (celkovo 156 škôl), občianska výchova, resp. náuka o spoločnosti (celkovo 153 škôl), etika (celkovo 121 škôl) a umenie a kultúra (celkovo 103 škôl).[30]

Účinnosť integrovania mediálnej výchovy ako prierezovej témy v rámci vzdelávacieho obsahu jednotlivých predmetov je relatívne nízka. Dokazujú to aj zistenia obidvoch spomínaných výskumov, podľa ktorých zástupcovia mnohých škôl nemali dostatočné znalosti problematiky a ako prvky mediálnej výchovy označovali témy, ktoré s ňou vôbec nesúvisia (napr. vyučovanie štátnej hymny, moja obec a pod.), prípadne za mediálnu výchovu považovali to, že učitelia na hodinách používajú dataprojektor, počítač a iné technické zariadenia využívané na didaktické účely.

2)Mediálna výchova ako samostatný vyučovací predmet.

Škola môže zaradiť predmet mediálna výchova do svojho školského vzdelávacieho programu ako samostatný predmet, ktorý však nemá povinný, ale voliteľný charakter. Záleží teda na rozhodnutí vedenia príslušnej školy, či takúto možnosť svojim žiakom alebo študentom ponúkne. Pri rozhodovaní zohráva najčastejšie úlohu fakt, či je súčasťou pedagogického zboru pedagóg ochotný a schopný tento predmet vyučovať. Podľa výskumu stavu začlenenia mediálnej výchovy do obsahu vzdelávania majú mediálnu výchovu ako samostatný predmet na 283 základných školách, čo predstavuje 23 % z výskumnej vzorky základných škôl, na ktorých sa zber výskumných dát uskutočnil.[31] Ako samostatný predmet je mediálna výchova zaradená na 153 stredných školách, čo predstavuje 29 % z celkového počtu 631 gymnázií a stredných odborných škôl, ktoré sa do výskumu zapojili.[32] Podľa databázy Ústavu informácií a prognóz školstva bolo v čase realizácie výskumu na Slovensku celkovo 753 stredných škôl.[33]

3)Mediálna výchova realizovaná formou projektu, kurzu a iných prakticky zameraných aktivít.

„V rámci tohto postupu môžu školy do svojho školského vzdelávacieho programu zaradiť krátkodobý kurz alebo projekt zameraný na rozvoj mediálnej gramotnosti. Žiaci môžu pracovať na konkrétnom mediálnom projekte (napr. výroba krátkeho videa o nejakom školskom podujatí), zorganizovať seminár s novinárom z regionálneho média a pod. Do tejto kategórie zaraďujeme aj praktické mediálne aktivity žiakov – napríklad tvorba školského časopisu, študentských relácií do školského rozhlasu, výroba videí pre školskú webovú stránku a pod. Práve táto praktická forma rozvoja mediálnej gramotnosti detí a mládeže je v podmienkach slovenských škôl najviac rozšírená a má pomerne bohatú tradíciu.”[34]

Mediálna výchova v materských školách

V Štátnom vzdelávacom programe ISCED 0 – predprimárne vzdelávanie (ŠVP ISCED 0) je mediálna výchova súčasťou obsahu vzdelávania a je zaradená ako jedna z deviatich prierezových tém v rámci predprimárneho vzdelávania. Obsah vzdelávania detí predškolského veku tvoria obsahové a výkonové štandardy, prostredníctvom ktorých sa majú rozvíjať jednotlivé kompetencie.

„Ciele mediálnej výchovy sú zakomponované do profilu absolventa predprimárneho vzdelávania, a to predovšetkým do komunikatívnych kompetencií – počúva aktívne a s porozumením myšlienky a informácie z rôznych médií, do učebných kompetencií – naučí sa pracovať s hračkami, knihou, učebnými pomôckami a do informačných kompetencií – prejavuje radosť zo samostatne získaných informácií; využíva rôzne zdroje získavania a zhromažďovania informácií aj mimo materskej školy (z detských kníh, časopisov a encyklopédií, od osôb v okolitom prostredí, z rozličných médií, prostredníctvom informačno-komunikačných technológií). Jednotlivé prvky mediálnej výchovy sú zakomponované do rôznych tematických okruhov a vzdelávacích oblastí.“[35]

Mediálnej výchove v materských školách sa začína venovať čoraz väčšia pozornosť najmä zásluhou Metodicko-pedagogického centra, ktoré realizuje rozsiahly národný projekt s názvom Aktivizujúce metódy vo výchove. V rámci tohto projektu bol vytvorený rozsiahly súbor interaktívnych didaktických pomôcok určených pre rôzne typy školských zariadení (základné umelecké školy, špeciálne školy, školské kluby a ďalšie.). Jednou z cieľových skupín boli aj materské školy, ktorých učiteľky absolvovali vzdelávací program zameraný na mediálnu výchovu, ako aj ďalšie prierezové témy. Zapojené materské školy zároveň získali interaktívne tabule a interaktívne didaktické pomôcky, metodiky a ďalšie materiály, ktoré môžu využiť pri práci s deťmi.[36]

Mediálna výchova na 1. stupni základných škôl

V Štátnom vzdelávacom programe ISCED 1 – primárne vzdelávanie (ŠVP ISCED 1) je mediálna výchova súčasťou obsahu vzdelávania a je zaradená ako jedna z prierezových tém. V rámci školského vzdelávacieho programu môže byť integrovaná ako súčasť obsahu vybraných vzdelávacích oblastí (napr. jazyk a komunikácia, umenie a kultúra, matematika a práca s informáciami a i.), ako samostatný predmet, príp. kurz (predovšetkým vo vyšších ročníkoch 1. stupňa základnej školy). Štátny vzdelávací program odporúča pri realizácii mediálnej výchovy vychádzať z osobných skúseností žiakov s jednotlivými druhmi médií a pri formulovaní cieľov tohto predmetu sa sústrediť na nasledovné spôsobilosti:

• „základná orientácia v druhoch, vo funkciách médií a v ich produktoch, ako aj v ich vplyve na detského príjemcu (poslucháča, diváka, čitateľa…). Žiak by si mal vedieť uvedomiť, s ktorými médiami prichádza každodenne do kontaktu, ako naňho vplývajú – uvedomiť si ich pozitívny vplyv, ako aj ich nebezpečenstvá (manipulácia, neprimerané násilie a i.);
• formovanie vlastného názoru na médiá a ich posolstvá (na základe poznania, interpretácie, hodnotenia a tvorby jednoduchých mediálnych produktov).“ [37]

Ako ilustráciu tohto prístupu možno uviesť vyučovaciu hodinu, v ktorej je zahrnutá téma s názvom Čo je médium. Podľa výkonového štandardu definovaného v príslušnom štátnom vzdelávacom programe by mal žiak dokázať:

• „identifikovať základné druhy médií, s ktorými prichádza do kontaktu počas každodenného života;
• rozpoznať, čo je médium a čo masmédium;
• charakterizovať jednotlivé druhy médií;
• popísať, do ktorých oblastí života médiá vstupujú a ako nás môžu formovať;
• pochopiť, ako médiá ovplyvňujú každodenný život (individuálny, rodinný, spoločenský…);
• uvedomiť si vplyv médií na štruktúrovanie a usporiadanie denných aktivít a celého dňa;
• ohodnotiť obľúbený film, obľúbenú knižku;
• komunikovať, odpovedať na otázky (rozvoj komunikačných schopností).”[38]

Problematickým prvkom pri vyučovaní mediálnej výchovy na 1. stupni základných škôl je nedostatok vhodných metodických materiálov a učebných pomôcok, ktoré by zohľadňovali vývinové špecifiká tejto vekovej skupiny detí. K dispozícii je len stručná metodická pomôcka vypracovaná Štátnym pedagogickým ústavom. Učitelia, ktorí sa chcú rozvoju mediálnej gramotnosti žiakov venovať, sú tak odkázaní predovšetkým na vlastnú kreativitu pri príprave na vyučovaciu hodinu, prípadne na materiály zo zahraničia alebo zdieľanie metodických materiálov s inými učiteľmi prostredníctvom internetu.

Mediálna výchova na 2. stupni základných škôl

Mediálna výchova na tomto stupni sa realizuje vo forme prierezovej témy, samostatného voliteľného (nepovinného) predmetu, prípadne vo forme projektu, kurzu alebo iných prakticky zameraných aktivít (napr. tvorba školského časopisu).

Podľa príslušnej pedagogickej dokumentácie je cieľom mediálnej výchovy ako prierezovej témy rozvinúť:

• „schopnosť uplatňovať stratégie kompetentného zaobchádzania s rôznymi druhmi médií a ich produktmi;
• spôsobilosť zmysluplne, kriticky a selektívne využívať médiá a ich produkty (čo znamená viesť žiakov k tomu, aby lepšie poznali a chápali pravidlá fungovania „mediálneho sveta“, zmysluplne sa v ňom orientovali a selektívne využívali médiá a ich produkty podľa toho, ako kvalitne plnia svoje funkcie, najmä výchovno-vzdelávaciu a mravnú);
• schopnosť vytvoriť si ako občan vlastný názor na médiá na základe prijímaných informácií;
• schopnosť kriticky posudzovať mediálne šírené posolstvá, objavovať v nich to hodnotné, pozitívne formujúce ich osobnostný a profesijný rast, ale tiež ich schopnosť uvedomovať si negatívne mediálne vplyvy na svoju osobnosť a snažiť sa ich zodpovedným prístupom eliminovať.“[39]

Vyššie uvedené ciele mediálnej výchovy možno dosiahnuť viacerými spôsobmi a metodickými postupmi. Jedným z nich je práca s existujúcimi mediálnymi produktmi rôzneho zamerania, ktoré žiaci podrobujú rozboru a následnej interpretácii. Využívajú sa najmä rôzne aktivizujúce metódy vo výučbe (diskusia, hranie rol a pod.). Iným spôsobom je zapojenie žiakov do praktickej tvorby mediálnych produktov (krátke videá, zvukové nahrávky, fotografie, blogy, príprava školského časopisu, školského rozhlasového vysielania, a i.). Mediálnu výchovu ako prierezovú tému možno aplikovať aj časovo menej náročnými formami, ktoré majú podobu krátkodobých aktivít – napr. návšteva regionálnej televízie, beseda s novinárom, diskusia s odborníkom o problematike bezpečného používania internetu a pod.

Podľa Štátneho vzdelávacieho programu a jeho príloh, ktoré sú určené pre učiteľov 2. stupňa základných škôl, ide pri vyučovaní mediálnej výchovy ako prierezovej témy najmä o rozvoj mediálnych kompetencií ovplyvňujúcich tri úrovne rozvoja osobnosti žiaka – kognitívnu, psychomotorickú a afektívnu.

Obsahový štandard mediálnej výchovy ako prierezovej témy na 2. stupni základných škôl pokrýva päť základných tematických oblastí, ktoré majú v príslušnom štátnom vzdelávacom programe presne definované výkonové štandardy, teda popis spôsobilostí, ktoré by mal žiak po absolvovaní vzdelávacích činností ovládať.

V prípade, že škola zaradí mediálnu výchovu do školského vzdelávacieho programu ako nepovinný a voliteľný predmet, má k dispozícii experimentálne overené učebné osnovy pre 5. – 9. ročník základných škôl a 1. – 4. ročník osemročných gymnázií.[40]

Osnovy majú pre školy odporúčací charakter. Vzhľadom na to, že osnovy vznikli ešte v roku 2008, učitelia si ich pri príprave na vyučovanie môžu podľa aktuálnej potreby prispôsobiť, upraviť a doplniť v súlade s najnovšími trendmi a vývojom mediálnej sféry. Učebné osnovy vznikli v rámci projektu experimentálneho overovania Mediálna výchova ako nepovinný a voliteľný predmet na základných školách a osemročných gymnáziách, ktorý realizoval Štátny pedagogický ústav v Bratislave v rokoch 2005 – 2007. Súčasťou experimentálneho overovania boli aj učebné texty[41] a metodické materiály,[42] ktoré predstavujú edukačné pomôcky z mediálnej výchovy využívané učiteľmi aj v súčasnosti.

Učebné osnovy pre mediálnu výchovu ako samostatný predmet „…sú spracované na princípe ťažiskového média v každom ročníku, nie však výlučne. V piatom ročníku je to televízia, v šiestom ročníku film a video, v siedmom ročníku auditívne médiá (rozhlas, CD), v ôsmom ročníku tlačené médiá (noviny, časopisy), v deviatom ročníku digitálne (internet, CD-ROM, DVD, digitálna TV). Výhodou takéhoto usporiadania učiva je možnosť koncentrovať sa na jedno médium, pričom za päť rokov štúdia (štyri roky v prípade osemročného gymnázia) by mali žiaci nadobudnúť kompetenciu zaobchádzať so všetkými druhmi médií za predpokladu, že si predmet zvolia v každom ročníku. Učivo je usporiadané tak, aby bola zachovaná jeho nadväznosť v ročníkoch vzhľadom na ťažiskový obsah, vymedzené ciele podľa princípu periodického návratu k základným témam na vyššej úrovni, viac do hĺbky.“[43] Nadväznosť učiva – aj keď sa predpokladá, nie je až taká silná, aby ročník nebolo možné ponímať ako samostatný súbor. Žiaci si nemusia predmet zvoliť v každom ročníku, a preto každý ročník obsahuje témy i podtémy, ako aj špecifické ciele, ktoré predstavujú plánovaný, relatívne samostatný súbor vedomostí, intelektových schopností, zručností, postojov.

Mediálna výchova na stredných školách

Mediálna výchova je do obsahu stredoškolského vzdelávania (podobne ako v prípade základných škôl) integrovaná vo forme prierezovej témy, samostatného voliteľného predmetu, príp. ako kurz, projekt či rôzne prakticky zamerané edukačné aktivity založené na princípe learning-by-doing. Cieľom mediálnej výchovy na gymnáziách je „umožniť žiakom, aby si osvojili stratégie kompetentného zaobchádzania s rôznymi druhmi médií a ich produktmi a súčasne rozvinúť u žiakov spôsobilosť – mediálnu kompetenciu – t. j. zmysluplne, kriticky a selektívne využívať médiá a ich produkty, čo znamená, viesť žiakov k tomu, aby lepšie poznali a chápali pravidlá fungovania „mediálneho sveta“, zmysluplne sa v ňom orientovali a selektívne využívali médiá a ich produkty podľa toho, ako kvalitne plnia svoje funkcie, najmä výchovno-vzdelávaciu, vychovať žiakov ako občanov schopných vytvoriť si vlastný názor na základe prijímaných informácií, formovať schopnosť detí a mládeže kriticky posudzovať mediálne šírené posolstvá, objavovať v nich to hodnotné, pozitívne formujúce ich osobnostný a profesijný rast, ale tiež ich schopnosť uvedomovať si negatívne mediálne vplyvy na svoju osobnosť a snažiť sa ich zodpovedným prístupom eliminovať.“[44]

Mediálna výchova – či už ako prierezová téma alebo samostatný predmet – sa na Slovensku vyučuje aj na stredných odborných školách, hoci v príslušných štátnych vzdelávacích programoch nie je explicitne zaradená ako povinný vzdelávací obsah. V záväzných pedagogických dokumentoch pre tento typ škôl sú však prvky mediálnej výchovy prítomné napríklad v predmetoch informatika, slovenský jazyka, náuka o spoločnosti, ako aj v niektorých odborných predmetoch. „Stredné odborné školy však v praxi mediálnu výchovu do obsahu vzdelávania začleňujú podobne ako gymnáziá, v rámci vymedzenia profilácie školy, resp. dotvárania učebného obsahu v školských vzdelávacích programoch. Podľa našich zistení sa tu opierajú tiež o záväznú pedagogickú legislatívu pre gymnaziálne vzdelávanie a zároveň reagujú na aktuálnu spoločenskú potrebu začleniť mediálnu výchovu do obsahu vzdelávania. V niektorých prípadoch reagujú priamo na požiadavku zriaďovateľa (napr. Stredná odborná škola sv. Jozefa Robotníka v Žiline), resp. samotní učitelia vybraných predmetov vyvíjajú vlastnú iniciatívu v tejto oblasti (reagujú na vzdelávacie ponuky vybraných inštitúcií, zúčastňujú sa kurzov z oblasti mediálnej výchovy a následne problematiku vyučujú v rámci svojho učebného predmetu – napr. Stredná zdravotnícka škola v Považskej Bystrici, kde sa mediálna výchova začlenila do slovenského jazyka a literatúry).“[45]

Mediálna výchova na vysokých školách

Jedným z problémov mediálnej výchovy na Slovensku sú nedostatočné kapacity na prípravu budúcich učiteľov tohto predmetu. V praxi to znamená, že ani jedna z pedagogických fakúlt neponúka možnosť bakalárskeho ani magisterského štúdia tohto vyučovacieho predmetu. V prípade niektorých pedagogických fakúlt je mediálna výchova prítomná v ich študijných programoch (napr. Pedagogická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa), avšak iba ako samostatný voliteľný predmet. Tento nepriaznivý stav v príprave odborníkov na rozvoj mediálnej gramotnosti sa usiluje eliminovať Fakulta masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, ktorá v roku 2012 získala akreditáciu pre nový študijný program s názvom aplikované mediálne štúdiá. V bakalárskom a magisterskom stupni štúdia získava študent komplexné vedomosti o problematike mediálnej výchovy, rozvoji mediálnych kompetencií, teoretických a praktických aspektoch masmediálnej komunikácie. Študent má tiež možnosť absolvovať tzv. pedagogické minimum, čo mu umožní po skončení vysokej školy pôsobiť ako kvalifikovaný učiteľ predmetu mediálna výchova. Absolvent tohto študijného programu je zároveň odborníkom na prípravu širokého spektra mediálnych komunikátov, predovšetkým verejnoprávneho a vzdelávacieho charakteru, programov pre deti a mládež, ako aj vzdelávacích materiálov a pomôcok zameraných na rozvoj mediálnej a informačnej gramotnosti. Samostatný dvojsemestrálny predmet s názvom mediálna výchova je v prostredí fakulty k dispozícii aj študentom 1. ročníka magisterského štúdia v študijnom programe masmediálna komunikácia.

Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave sa angažuje aj v príprave učiteľov, ktorí už v pedagogickej praxi pôsobia a majú záujem rozšíriť si svoju kvalifikáciu. V roku 2010 získala fakulta akreditáciu MŠVVŠ SR v oblasti vzdelávania učiteľov mediálnej výchovy a ponúka akreditovaný vzdelávací program kontinuálneho vzdelávania učiteľov s názvom Kvalifikačné štúdium predmetu mediálna výchova pre učiteľov stredných škôl. Uvedený vzdelávací projekt zatiaľ ako jediný na Slovensku umožňuje stredoškolským učiteľom získať úplnú kvalifikáciu na vyučovanie samostatného predmetu mediálna výchova.

Jednosemestrálny alebo dvojsemestrálny predmet zameraný na rozvoj mediálnej gramotnosti absolventov majú vo svojich študijných plánoch zaradené aj ďalšie vysoké školy – napr. Gréckokatolícka bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity, Filozofická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, Paneurópska vysoká škola v Bratislave a ďalšie.

Mediálna výchova v neformálnom a informálnom vzdelávaní

V oblasti neformálnej mediálnej výchovy má najširšie spektrum aktivít občianske združenie eSlovensko, ktoré realizuje dlhodobý projekt zameraný na zvyšovanie povedomia o bezpečnom používaní internetu a mobilných telefónov. Cieľom projektu je najmä osveta, poradenstvo a vzdelávacie aktivity o potenciálnych rizikách internetovej komunikácie a mobilných zariadení. Zameriava sa na tri samostatné cieľové skupiny – deti a mládež, rodičia a pedagógovia. Pre každú z týchto cieľových skupín združenie pripravuje samostatné produkty, ktoré sú dostupné na ich webových stránkach, ako aj vo fyzickej podobe (publikácie, letáky, kampane a pod.). Okrem tohto eSlovensko pravidelne organizuje semináre a workshopy na základných a stredných školách po celom Slovensku, prevádzkuje viacero tematických webových stránok (napr. www.zodpovedne.sk, www.pomoc.sk,), ako aj bezplatnú telefonickú linku, na ktorú sa možno obrátiť v prípade kyberšikanovania, nahlasovania nezákonného a nebezpečného obsahu na internete a pod. V rámci projektu vznikla a stále sa dopĺňa séria animovaných rozprávok ovce.sk, ktorá veku primeraným a zároveň vtipným spôsobom informuje o rizikách internetu. Združenie tiež vydalo publikáciu Deti v sieti, ktorá prehľadným spôsobom informuje o jednotlivých rizikových faktoroch súvisiacich s používaním internetu a mobilných telefónov. Zároveň prináša rady a odporúčania na riešenie takýchto javov.[46] Ďalším užitočným prínosom je stránka Nehejtuj.sk, ktorá sa venuje prevencii nenávistného, xenofóbneho a rasistického správania na internete, ale aj v každodennom živote detí a mládeže.[47]

Vzdelávacie aktivity v oblasti neformálnej mediálnej výchovy realizuje od roku 2009 aj občianske združenie Žabky. Nezisková organizácia pôsobiaca najmä na východnom Slovensku ponúka školám akreditované vzdelávacie programy mediálnej výchovy určené pre učiteľov i žiakov. S finančnou podporou Nadácie Orange združenie vydalo aj tri samostatné publikácie venované rozvoju mediálnej gramotnosti rôznych cieľových skupín. Publikácia s názvom Čo všetko viem o médiách je určená ako učebný text pre žiakov 5. – 9. ročníka základných škôl. Ďalším dielom je Mediálna výchova hrou pre učiteľov, ktorej cieľovou skupinou sú pedagógovia 2. stupňa základných škôl. Pomôckou pre oblasť rodičovskej mediácie je publikácia s názvom Mediálna výchova hrou pre rodičov, ktorá prináša užitočné informácie a rady o zásadách a pravidlách používania médií v rodinnom živote. Združenie Žabky niekoľko rokov prevádzkovalo aj mládežnícku internetovú televíziu, ktorej obsah tvorili detskí a mládežnícki prispievatelia. Projekt v súčasnosti už z finančných dôvodov nefunguje.

Neformálne vzdelávanie v oblasti médií s názvom Mediálna škola pripravuje pre mladých dobrovoľníkov aj Saleziánska mediálna škola, ktorej zakladateľmi sú rehoľné spoločenstvá Saleziáni Don Bosca a Dcéry Márie Pomocnice. Tréningový program s názvom Mediálna výchova a ochrana pred nevhodným obsahom pripravila Nadácia pre deti Slovenska. Užitočný internetový projekt zameraný na bezpečnosť detí pri používaní mobilných telefónov a internetu prevádzkuje telekomunikačný operátor Orange Slovakia. Na stránke e-deti.sk sú k dispozícii rôzne osvetové a poradenské materiály určené pre tri cieľové skupiny – deti a dospievajúcich, rodičov a učiteľov. Iný webový portál zameraný na poradenstvo pre rodičov a pedagógov prevádzkujú odborníci z Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Stránka Rodina a médiá sa primárne venuje problematike rodičovskej mediálnej výchovy a prináša informácie, rady a skúsenosti z tejto oblasti.

Pre úspešné začlenenie mediálnej výchovy do spoločenského života je dôležitá aj angažovanosť samotných médií, predovšetkým v oblasti osvety a propagácie myšlienky mediálneho vzdelávania. V tejto oblasti sa angažujú skôr verejnoprávne a mienkotvorné médiá. Verejnoprávna inštitúcia Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS) pripravila v roku 2010 pre deti a mladých ľudí štyridsaťdielny cyklus relácií o mediálnej výchove. Na príprave relácie s názvom Mediálni špióni sa podieľali aj samotní mladí ľudia. Vzdelávacie materiály zamerané na zvyšovanie mediálnej gramotnosti pripravil pre školskú mládež aj mienkotvorný denník SME. Na tému mediálnej gramotnosti sa uskutočnilo v priebehu roku 2011 aj niekoľko diskusných relácií (napríklad vo verejnoprávnej rozhlasovej stanici Devín, v súkromnej TV Bratislava a pod.).[48]