[z gr. tele – vzdialený] (angl. telecommunication) – komunikácia na diaľku, ktorá sa týka elektronických foriem komunikácie – telegrafu, telefónu, faxu, rozhlasu, televízie a počítačovej komunikácie (internetu). V moderných telekomunikačných aplikáciách sa výpoveď (posolstvo) kóduje do energetickej podoby (elektrickej, elektromagnetickej, optickej), ktorá spája zdroj s miestom určenia (destináciou). Väčšina iných foriem komunikácie na diaľku si vyžaduje, aby výpoveď bola najskôr zaznamenaná alebo zakódovaná na určitom nosiči (papier, forografia, platňa, videopáska a pod.), ktorý sa potom fyzicky prepravuje od zdroja na miesto určenia. Tento rozdiel sa ukázal ako podstatný už po vynájdení telegrafu, keď sa rýchlosť komunikácie na veľkú diaľku zvýšila z najväčšej dopravnej rýchlosti (40 km/h) na rýchlosť svetla (299 000 km/sek).
Staršie formy komunikácie na diaľku ako boli dymové signály, tamtamy, zvony, semafory, svetelné signály – na rozdiel od kníh, časopisov, novín – sú súčasťou telekomunikácií. V ich prípade ide o veľmi limitované vzdialenosti a obmedzenú prenosovú kapacitu. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa pod spoločný názov telekomumikácie postupne zaraďujú systémy, ktoré sú schopné simultánne prenášať hlasové, zvukové, textové, grafické, obrazové, číselné a pohyblivé obrazové výpovede.
Lit.: BREČKA, Samuel. Teória masovej komunikácie [rkp.], 2005.