Skúsená detská psychologička a garantka projektu e-deti.sk Mária Tóthová-Šimčáková hovorí o vplyve médií na deti a rodinnej mediálnej výchove.
Boli ste súčasťou relácie TV Markíza – Pestúnka, kde ste pomáhali rodinám, ktoré si nevedeli poradiť so správaním svojich detí. Čo Vám dal tento televízny projekt?
Zobrala som ho ako obrovskú výzvu. Ukázal mi, ako to vlastne v praxi v domácom prostredí rodín vyzerá. S deťmi i rodičmi totiž vždy pracujeme v podmienkach našej kancelárie. Pestúnka mi tak umožnila dostať sa do rodinných kruhov, kde som stála priamo za rodičom, ktorý musel riešiť určitú situáciu. Bola to pre mňa obrovská škola života. Videla som, že ak rodič dodržiava rady, ktoré mu ohľadom detí dávame, vedie to k úspechu.
Ste garantkou projektu e-deti.sk. Čím Vás oslovila táto iniciatíva?
Tento projekt ma zaujal svojou inovatívnosťou. Začal v rokoch, keď sa v spoločnosti o tejto problematike veľmi nediskutovalo. Vznikol už v roku 2006, vtedy sa volal deti a moderné komunikačné technológie. Aj napriek tomu, že v súčasnosti už tieto témy rezonujú viac, všeobecné povedomie nie je také, ako skutočná realita a prax. Je dôležité, aby sme pracovali s deťmi a ich závislosťou od tabletu, či nemohúcnosťou odtrhnúť ich od internetu. Sociálne siete deti úplne zhltli.
S tým súvisí aj fenomén kyberšikanovania.
Mnohé deti sa priznajú, že ak by mali niekomu povedať nepríjemné slová tvárou v tvár, tak to nespravia. V momente, keď majú internet, mobil, alebo čokoľvek technologické, dokážu vymyslieť niečo, a aj to v podstate urobia, s oveľa menšími následkami na svoje svedomie. Nevidia totiž autentickú reakciu postihnutého dieťaťa. Samozrejme, že ak sa naučí agresor takto jednať už v deckom veku, aký dospelý z neho bude? Ako bude pristupovať k pracovným povinnostiam? Ak príde na to, že tento spôsob zastrašovania mu funguje, môže to mať dlhodobé následky na jeho charakter. Osoba, ktorá sa stane obeťou takéhoto útoku, nedokáže zvládnuť situáciu bez toho, aby nezanechala určité jazvy na správaní. Už ako deti, ale aj neskôr v dospelosti, oveľa viac bojujú s pocitmi menejcennosti.
„Často sa práve rodičia stávajú pre deti vzorom nevhodného mediálneho správania.“
Kedy sa dieťa stáva závislé od internetu?
Závisí to od času, ale aj toho, čo robí a ako sa správa k internetu. Väčšina z nás sa považuje za klasických používateľov. Raz za čas sa stane, že sa zabudneme a zrazu nám utečie niekoľko hodín. Deti to vidia najmä u svojich rodičov. Tí sa často stávajú vzorom nevhodného správania, na ktoré nadviažu. Kedysi otec čítal noviny a mama behala v kuchyni s varechou. Dnes je to ako? Jeden má v ruke mobil a druhý na kolenách počítač. Sme obrazom tejto doby a deti tiež.
Ako teda rodičia môžu spozorovať závislosť dieťaťa?
Na stránke e-deti.sk máme vypracované dotazníky, ktoré hovoria aj o tom, ako reagujú deti pri vypnutí hry a odňatí tabletu. Je tam samozrejme aj časová línia, ktorú dieťa na internete trávi. Niekedy je však ťažké presne definovať časový horizont, pretože dieťa povie, že sa ide hrať ku kamarátovi. Ale ako sa hrajú? Rodičia sú často naivní a myslia si, že ich dieťa trávi na internete hodinu denne, no reálne sú to často aj štyri hodiny. To už je čas, ktorý môže spieť k závislosti. No a potom sú to aj momenty, keď sa jedinec stravuje pri počítači alebo robí trojboj – tablet, počítač, mobil.
Je potrebné, aby rodičia kontrolovali svoje deti, čo robia na internete, s kým si píšu?
Som zástankyňou kontroly s dôverou. Nie len prechádzať históriu v počítači, pozerať si sms-ky a volania v mobile, pretože pre technicky zdatné dieťa nie je problém vymazať čokoľvek. Mala by to byť kontrola spojená s komunikáciou. Aby sa dieťaťa nebálo povedať, čo si na internete pozerá, či si píše s cudzími ľuďmi. Rodič by mal mať svoje dieťa pod kontrolou, no to je naozaj možné iba pri ich vzájomnej dôvernej komunikácii.
Na čo rodičia pri výchove svojich detí zabúdajú?
Rodina akoby stratila spoločný program. Každý si robí to svoje, ale nie spoločne. Niečo, kde by sa všetci dostávali do spoločného kontaktu – spoločenské hry, športy, prechádzky v prírode, návšteva kina, divadla. Druhou vecou je komunikácia rodič a dieťa. Naučiť deti tzv. techniku otvorených dverí. Čokoľvek sa v tvojom živote stane, som tu pre teba. Je potrebné, aby dieťa vedelo, že rodič je na jeho strane. Dnešné deti sú dosť nesamostatné. Ruka v ruke so samostatnosťou ide aj zodpovednosť. Aby otec s mamou nebojovali v škole za známky, ale aby si dieťa povedalo, že je to jeho vizitka a jemu bude na tom záležať. Deti sa musia naučiť preberať samostatnosť a zodpovednosť v mnohých činnostiach, ktoré v dnešnej dobe výrazne zastrešujú rodičia a nemali by.
Autor textu: Patrik Mitas (študent prvého ročníka odboru aplikované mediálne štúdiá – AMES)
Foto: Archív M. Tóthovej – Šimčákovej