TALIANSKO

Mediálna výchova má v Taliansku dlhodobú tradíciu, ktorá sa začala rozvíjať už po druhej svetovej vojne. V roku 1946 bola v Ríme založená organizácia Movimento dei Cineforum zameraná najmä na vzdelávanie filmového diváka. Na tradíciu filmových klubov nadviazali v 60. rokoch viaceré talianske univerzity, na ktorých začali vznikať predmety zamerané na masmediálnu komunikáciu – okrem kinematografie sa pozornosť začala venovať aj fotografii, tlači a televízii. Pri ich implementácii do praxe vysokých škôl prevažoval štrukturálno-semiotický prístup.[1] V 80. rokoch niektoré univerzitné centrá – predtým zamerané iba na mediálne štúdiá a komunikáciu – začlenili do kurikula aj prvky mediálnej výchovy. Inšpirovali sa najmä zahraničnými konceptmi a prístupmi k rozvoju mediálnej gramotnosti (najmä z Veľkej Británie, USA, Kanady a Francúzska).

Vznikajúce iniciatívy zamerané na mediálnu výchovu našli členov a partnerov v miestnych školách a učiteľoch, cirkevných komunitách, rodičovských združeniach, ako aj v mediálnych organizáciách – najmä vo verejnoprávnom vysielateľovi (RAI Radiotelevisione Italiana).[2]

Regionálne komisie pre komunikáciu 

Väčšia časť projektov mediálnej výchovy v Taliansku pochádza z iniciatívy akademického výskumu, charitatívnych a mimovládnych organizácií. Jednými z najaktívnejších inštitúcií v oblasti mediálnej výchovy sa stali regionálne komisie pre komunikáciu (Comitato regionale per le comunicazioni – CORECOM) pôsobiace v jednotlivých regiónoch po celom území Apeninského polostrova. Tieto komisie sú súčasťou organizácie AGCOM (Autoritá pre le Garanzie nelle Comunicazioni), čo je nezávislý regulačný orgán zameraný na komunikáciu a dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže v oblasti telekomunikácií a médií. Spolupracujú tiež s rezortom školstva, s miestnymi vysokými školami, mimovládnymi organizáciami i médiami. Komisie CORECOM v niektorých regiónoch (napr. Emilia Romangna, Lombardia, Puglia, Piemonte a ďalších) sú veľmi aktívne a systematicky venujú pozornosť mediálnej výchove. Napríklad v regióne Puglia realizovali rozsiahly projekt zameraný na vzdelávanie tamojších učiteľov. Zamerali sa pritom na zvýšenie kritického porozumenia mediálnych textov a porozumenie fungovaniu mediálnych systémov a organizácií. Koncept projektu pritom mediálnu výchovu vníma predovšetkým ako konkrétny spôsob umožňujúci posilnenie občanov ako konzumentov a zároveň spolutvorcov mediálnych obsahov.[3]

Mediálna výchova ako prierezová téma

Mediálna výchova nie je v talianskych školách väčšinou vyučovaná ako samostatný predmet, ale skôr ako prierezová téma. Ako špecifická oblasť vzdelávacích programov je obsiahnutá hlavne v osnovách materinského jazyka a cudzích jazykov, ale aj v rámci informatiky a niektorých spoločensko-vedných a umeleckých predmetov.Osobitý dôraz sa kladie na nutnosť vytvorenia účinného spojenia medzi pedagogickými intervenciami v školách a skúsenosťami a vedomosťami, ktoré deti a mladí ľudia získajú cez procesy neformálneho a rovesníckeho učenia. Oficiálne uznanie globálnej oblasti mediálneho vzdelávania stále chýba, médiá sú interpretované v súvislosti s ich inštrumentálnym rozmerom a existuje evidentná fragmentácia tréningového programu v početných disciplínach.[4] Problémom implementácie mediálnej výchovy do talianskeho vzdelávacieho systému je, že programy mediálneho vzdelávania sú často ponechané iba samotnej iniciatíve učiteľov. To produkuje fragmentáciu programov rozvoja mediálnej gramotnosti v školách. Tie sú silne zastúpené tam, kde sú angažovaní pedagógovia, avšak v iných školách takmer úplne absentujú.

Podľa školskej legislatívy prijatej v rámci reformy talianskeho školského systému v roku 2003 zahŕňajú osnovy niektoré prvky mediálneho vzdelávania. Výkonnostné štandardy uvádzajú, že študent by mal byť schopný komunikovať myšlienky prostredníctvom rôznych mediálnych technológií, osvojiť si schopnosť kritického myslenia a byť schopný konfrontovať svoje myšlienky s rôznymi informáciami a názormi prezentovanými v médiách. Navyše, mal by byť schopný spojiť technológie so socio-kultúrnymi kontextami, v ktorých boli vytvorené, používať počítač nariešenie problémov, kopírovať obrázky, organizovať a archivovať dáta, vyberať webové stránky a strategicky používať vyhľadávače.[5]

Príprava učiteľov

Príprava učiteľov na vyučovanie tém súvisiacich s médiami je v Taliansku zabezpečená v rámci pedagogických vysokých škôl. Všetci ich absolventi majú počas štúdia predmety venované technologickým a mediálnym zručnostiam. Zameriavajú sa však skôr na praktické využívanie rôznych mediálnych technológií a tiež ich využívanie vo výučbe. Zameranie na kritické myslenie vo vzťahu k médiám a mediálnym obsahom má iba okrajový charakter. Takéto kurzy nájdeme napríklad na viacerých univerzitách v Ríme, v Neapole, v Padove, Bari a ďalších. Od akademického roku 2013/14 poskytuje Universita della Calabria postgraduálny študijný program kombinujúci poznatky z oblasti pedagogických vied a mediálnych štúdií.[6]

Príklad zdrojov, ktoré slúžia ako nástroje pre učiteľov, obsahujú súbor konceptuálnych pokynov a praktických inštrumentov, ktoré môžu byť použité v rámci kurzov mediálnej výchovy. Pozitívny príklad tohto prístupu môžeme nájsť v príručke vytvorenej v rámci spoločného projektu organizácií Save The Children a Mondadori Education. Projekt bol spolufinancovaný Európskou komisiou, vytvorené materiály boli voľne distribuované 15 tisíc učiteľom a stále sú dostupné na stiahnutie na talianskych stránkach Európskej komisie a talianskom webe Save The Children.[7]

Projekty v oblasti mediálnej výchovy

Druhý príklad je súbor nástrojov pre pedagógov a pracovníkov s mládežou vytvorený v rámci európskeho projektu Virtual Stages Against Violence financovaného z európskeho programu Daphne III.[8] Je to príručka pre kurzy mediálnej výchovy s názvom Digital and Media Education, ktorá je zameraná na päť hlavných tematických celkov – ochrana súkromia, participácia na živote spoločnosti, dôveryhodnosť, identita a kreativita. Pre každú z tém sú k dispozícii nielen teoretické podklady, ale aj metodické usmernenia a praktické pokyny pre vedenie vyučovacích hodín. Materiály sú okrem taliančiny k dispozícii aj v angličtine.[9]

Súčasťou projektu je aj online edukačná hra s názvom Big Brain.[10] Hráč bojuje proti rôznym armádam, ktoré sú tvorené vírusmi, spamom, ľuďmi s falošnými identitami a pod. Poraziť ich môže prostredníctvom zodpovedania otázok týkajúcich sa rizík a hrozieb spojených s nesprávnym použitím nových technológií.[11]

Časopisy adresované učiteľom a vychovávateľom

V Taliansku vychádzajú aj viaceré špeciálne časopisy, ktoré sú adresované učiteľom a vychovávateľom. V oblasti mediálnej výchovy je najrelevantnejší magazín Media Education. Studi, ricerche, buone pratiche,[12] ktorý vydáva Talianska asociácia mediálnej výchovy (Associazione Italiana per L’Educazione ai Media e alla Comunicazione). Nezisková organizácia vznikla v roku 1996 v Ríme a jej členmi sú mnohí odborníci z akademického prostredia, ale aj učitelia zo stredných a základných škôl, výskumníci a pracovníci mediálnych organizácií. Poslaním organizácií je zvyšovať povedomie učiteľov, školských manažmentov a ďalších aktérov o mediálnej výchove a jej dôležitosti pri rozvoji mediálnej gramotnosti jednotlivých skupín obyvateľstva. Podporuje tiež zapojenie učiteľov do návrhu a vývoja nových pedagogických materiálov, ako aj ich zdieľanie. V rovine vzdelávacích aktivít je cieľom asociácie podporovať učiteľov pri osvojovaní a využívaní potenciálu digitálnych médií, predovšetkým kvôli atraktivite, ktorú majú nové generácie pre mladú generáciu. Každoročne tiež organizuje letnú školu mediálnej výchovy, ktorá sa už od začiatku deväťdesiatych rokov koná v meste Corvaro. Podujatie je určené najmä pre učiteľov a ďalších odborníkov na túto problematiku.[13]

Úloha neziskových organizácií

Ďalšou organizáciou pôsobiacou v rámci rozvoja mediálnej gramotnosti je CREMIT (Centro di Ricerca sull’educazione ai media, all’informazione e alla tecnologia). Ide o akademické výskumné centrum pre mediálne, informačné a technologické vzdelávanie, ktoré je súčasťou Katolíckej univerzity (Universita Cattolica) v Miláne. Cremit realizuje výskum v oblasti mediálnej výchovy v školách i v mimoškolskom kontexte, poskytuje tiež praktické nástroje na projektovanie a kontrolovanie projektov mediálnej výchovy. Učitelia majú tiež možnosť absolvovať kurzy zamerané na mediálnu gramotnosť alebo na využívanie médií vo vzdelávaní. Špeciálna pozornosť sa venuje problémom integrácie technológií do výučby, plánovaniu a hodnoteniu vyučovacích procesov v e-learningu, rizikám a príležitostiam online komunikácie a ďalším témam.[14]

Ďalšou veľmi aktívnou asociáciou je Zaffiria, neziskové centrum, ktoré ponúka rôzne druhy kurzov mediálnej výchovy pre učiteľov, rodičov a deti. Veľmi často spolupracuje s Talianskou asociáciou mediálnej výchovy a má dohody s univerzitami v Bologni a Urbino. Od roku 2002 Zaffiria organizuje kongres mediálnej výchovy (MEDIT@ND). Asociácia tiež spravuje národný archív s vyše 130 projektmi mediálnej výchovy, ktoré boli doteraz realizované v celom Taliansku.[15]

V oblasti mediálnej výchovy je aktívna aj asociácia zastupujúca práva divákov (Ai@rt), ktorá realizuje aj školenia pre učiteľov, rodičov a ďalšie cieľové skupiny. Všeobecným cieľom Ai@rt je prispievať k rozvoju kritického myslenia a zmysluplného používania audiovizuálnych médií.[16]

Príklady dobrej praxe

Existujú i zaujímavé prípady zo súkromného sektora, špeciálne vydavatelia a televízne spoločnosti, aktívne zapojení v projektoch mediálnej výchovy. Taliansky verejnoprávny vysielateľ RAI pripravil projekty mediálnej výchovy zamerané na propagovanie mediálnej gramotnosti medzi širokou verejnosťou. Niektoré z týchto projektov sa týkali aj mediálnej výchovy v školách – napríklad GT Ragazzi, ktorý zahŕňal 50 škôl, pričom každá z nich vyrábala vlastné televízne noviny (so študentmi v úlohách producentov, režisérov a novinárov, ktorí prezentovali vlastné príbehy).[17] Podobné zameranie má aj medzinárodné podujatie International Youth Short Film Festival, ktorý je platformou pre konfrontáciu mladých ľudí, ktorí vytvárajú videá a krátke filmy. Zámerom je umožniť tejto cieľovej skupine vyjadriť sa prostredníctvom médií a prostredníctvom vlastnej tvorivej činnosti lepšie porozumieť médiám.[18]

Ďalšia zaujímavá iniciatíva (primárne orientovaná na printové médiá) je projekt Denníky v triede (Quotidiano in classe), ktorý funguje od roku 2000 a každoročne sú do neho zapojené približne dva milióny stredoškolských študentov. Projekt je adresovaný stredným školám, ktoré zadarmo dostanú denné výtlačky troch novín (dvoje národné a jedny miestne). Účastníci sa následne môžu zapojiť do online fóra, kde diskutujú s ostatnými o konkrétnych udalostiach a správach, ktoré boli prezentované v tlači. Do diskusie sa okrem študentov zapájajú aj autori článkov, ďalší novinári, zainteresovaní odborníci a blogeri.[19]