Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky (MIRRI SR) pripravuje návrh zákona o ochrane maloletých v digitálnom priestore. Jeho hlavným cieľom je vytvoriť komplexný právny rámec na ochranu práv maloletých v online prostredí a vymedziť ich digitálne práva, vrátane práva na zabudnutie. Návrh zákona sa zameriava na viaceré oblasti s cieľom zaviesť účinné procesné nástroje ochrany a ustanoviť sankcie za porušenie zákonných povinností.
Návrh zákona bude upravovať viaceré oblasti ako napríklad ustanovenie povinnosti rodičov voči deťom v digitálnom priestore, povinnosti a postavenie jednotlivých platforiem a taktiež práva a povinnosti poskytovateľov digitálnych služieb a výrobcov zariadení. Návrh zákona bude ďalej upravovať aj zákaz prístupu maloletých do 16 rokov na platformy sociálnych sietí a k službám umelej inteligencie s výnimkou bezpečného prostredia, reguláciu činnosti detských tvorcov obsahu na sociálnych sieťach a chránenie ich príjmov, zákaz tzv. „lootboxov“ pre maloletých, vytvorenie účinných procesných nástrojov ochrany práv maloletých a ustanovenie sankcií za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona.
Potreba systematickej ochrany detí v digitálnom prostredí
Na slovenskom právnom poriadku neexistuje ucelená a systematická právna úprava, ktorá by komplexne riešila ochranu detí v digitálnom priestore. Ochrana detí je síce čiastkovo rozptýlená v rôznych právnych predpisoch (napr. v oblasti ochrany osobných údajov, trestného práva, mediálneho práva alebo spotrebiteľskej ochrany), tieto predpisy však nereflektujú dostatočne špecifiká digitálneho prostredia, dynamický technologický vývoj a nové formy rizík, ktorým sú deti vystavené online.
Digitálny priestor sa stal prirodzenou súčasťou života detí, a to už od veľmi nízkeho veku. Deti sú v online prostredí vystavené rizikám, ako sú nevhodný alebo škodlivý obsah, kyberšikana, sexuálne zneužívanie a grooming, manipulácia prostredníctvom algoritmov, neprimerané profilovanie, zber osobných údajov, návykové dizajnové prvky či skryté komerčné praktiky. Súčasná právna úprava tieto riziká adresuje len okrajovo alebo nepriamo, často bez jasného určenia zodpovednosti jednotlivých aktérov digitálneho ekosystému.
Absencia špecifickej právnej úpravy vedie k nejasnostiam v kompetenciách orgánov verejnej moci, k oslabenej vymáhateľnosti práv detí a k nedostatočnej prevencii. Zároveň vytvára právnu neistotu pre poskytovateľov digitálnych služieb, ktorí nemajú jasne stanovené povinnosti vo vzťahu k ochrane detských používateľov.
Osobitnú pozornosť si vyžaduje skutočnosť, že deti predstavujú zraniteľnú skupinu, ktorá si často neuvedomuje dlhodobé dôsledky svojho správania v digitálnom priestore a nie je schopná efektívne chrániť svoje práva sama. Štát má v zmysle medzinárodných záväzkov, najmä Dohovoru OSN o právach dieťaťa, pozitívnu povinnosť zabezpečiť osobitnú ochranu detí, a to aj v prostredí digitálnych technológií.